Azimut
360° 18°12`30"Východnej dĺžky
48°36`15"severnej šírky
Priatelia, dostali ste sa na
stránku malej obce Horné Chlebany v okrese Topoľčany.
Stránka je vytvorená pre Internet Explorer 4.0 a
viac a Mozilla Firefox 2.0.
Rozlíšenie: 1280 x 1024.
RODINNÉ ZVYKY
Slovieni, Slovania, Slováci a ich ženy
V jednej starej Juhoslovanskej
povesti „o bohatierovi kráľovičovi Markovi“ sa hovorí, ako mladá
žena porodila v noci synka. Ráno ho vykúpala a chystala sa prať
prádielko, ale namiesto toho vyhovela svojím dvom švagrinám a išla s
obedom na stavbu hradu, kde bola zamurovaná. Samotný dej povesti nás
zaujíma menej, skôr nás zaujíma, že mladá žena starých čias hneď po
pôrode vykonávala všetky práce okolo dieťaťa a v dome a cítila sa
zdravá, bez ťažkostí, takže neodmietla výpomoc švagrinám, ktoré sa
vyhovorili na bolesť hlavy a ruky, pretože vedeli, čo tú, ktorá obed
prinesie, čaká na hrade.
Môžeme sa domnievať, že rovnaké zdravie a pracovitosť boli všeobecne
vlastné aj pre ženy starých Slovienov a Slovanov a že pôrod i
šestonedelie neboli pre novorodičku časom odpočinku, kľudu, ale
súčasťou všedného života so všetkými povinnosťami a úkonmi.
Samozrejme - keď k tomu pripočítame - že žena vlastne rodila sama a
bez pomoci, a že hygiena nebola takmer žiadna, nemôžeme sa diviť, že
ženy zomierali pri pôrodoch alebo krátko po pôrode. K Slovienom (na
Slovensko) sa dostal „občiansky Zákonník“ z Byzancie na základe
žiadosti kráľa Rastislava, ktorý napísal:
-Pošli nám, vznešený cisár, biskupa učiteľa takého, čo by nás vo
viere kresťanskej pozdvihol tak, aby sa to stalo príkladom aj pre
iné krajiny. Veď od vás z Byzancie, vždy dobrý zákon vychádza...“
V úvode Zákona sa pripomína jeho vzor a podstata – tzv. Ekloga,
zbierka byzantského práva z 8.stor. Ako právnici zistili, tresty v
ňom sú veľmi prísne a aj preto sa azda tak dôsledne nepoužíval. Z
tridsiatich dvoch kapitol až jedenásť hovorí o manželstve, rozluke,
nevere, krvismilstve a p. Dospelosť dievčaťa – podľa Zákona – sa
dosahovala už v trinástich (13) rokoch!!!
Ľudová a národná kultúra s duchovnou má veľa spoločných prvkov a
analógiu s európskymi a inoeurópskymi kultúrami. Tradičná ľudová
kultúra je bohatá a všestranná na základe duchovnej, materiálnej a
spoločenskej činnosti. V uvedených základoch sa vyvíjajú vyvážené
vzťahy ústiace do zvyklosloví.
V starších dobách bolo rovnako dôležité pôdu obrábať ako vykonávať
obradné úkony ako napr. príprava pôdy na sejbu, žatva a p. a magické
úkony. Ľudové vinše mali priaznivo ovplyvňovať výsledky práce rúk
poľnohospodárov, remeselníkov a p. Zvyky sa stali neodmysliteľnou
súčasťou pracovných činností roku a obsahovali zložky, predovšetkým
obetnú, magickú, vešteckú, hygienickú, sociálnu, zábavnú,
spoločenskú a reprezentačnú a i. Tieto úkony a zložky podliehali
vývoju, svetonázorovým prúdom a princípom poznania, takže sa menili,
pretvárali, ale i zanikali. Z dôvodu uzavretosti jednotlivých
lokalít Slovenska nastávali zmeny s diferenciáciami obsahovej
stránky zvykov. Na pretváranie obsahu zvykov vplývalo kresťanské
učenie s boshoslovím, iné kultúry vrstiev ako remeselnícke a
samozrejme inoetnické kultúry.
KRSTINY Narodenie dieťaťa a
krstiny
Zvyky a obrady súvisiace s
príchodom na svet a odchodom zo života z psychických príčin určite
patria dodnes k najstarším a súčasne aj k najstabilnejším. Tak sa
cez tisícročia menili základné funkcie veľmi pomaly a cez storočia
sa pomaly hromadili úkony spočívajúce v rovnakej funkcii.
Približne v rokoch 1770-1780, teda od druhej polovice 18.stor. podľa
vrchnostenského nariadenia pri pôrodoch pomáhali iba ženy - baby.
Mohli „babiť“. Z toho vznikol názov „babica“. K tomu, aby mohli „babiť“
museli urobiť skúšky pred komisiou. Aj keď mali skúšky, predsa len
sa nemohli ubrániť magickým úkonom zažitým v dedinskej komunite.
Povery, obrady, zvyky a predstavy predchádali už narodeniu dieťaťa.
Napríklad, keď sa dieťa narodilo vadné, hľadalo sa vysvetlenie v
príhodách jeho matky počas tehotenstva. Keď tehotná žena –
samodruhá- videla požiar, tak na tele dieťaťa sa objavia červené
škvrny, kde sa v tej chvíli ona chytila, čiže priamy dotyk a prenos
v kritickej chvíli, obzvlášť keď sa v tej chvíli zľakla. Verilo sa,
že určite bude dieťa poznačené „plameňom“. Taký fľak nazývali
„plameň“. Keď sa tehotná žena zahľadela na kaliku, dokaličeného,
špatného človeka, podľa predstáv starých ľudí sa jej narodilo špatné
dieťa. Naopak, keď sa často pozerala na pekného človeka, tak sa jej
narodilo pekné dieťa. Keď mala chuť na malinu, jahodu, čerešňu a
pod. a nemohla to mať, ostal dieťaťu na tele znak rovnakého tvaru
tam, kde sa v tej chvíli chytila. Tak sa chytala na zadnú časť tela,
keď mala na niečo chuť, aby to bolo na najmenej viditeľnom mieste.
Napríklad keď si utrela o seba mokré ruky a nie do uteráka, vlhkosť
sa preniesla na dieťa v podobe mokrých lišajov a dieťa bolo špatné,
pupencovité, so zápalmi kože, tomu sa verilo ešte v 20.storočí. Keď
dostala chuť na nejaké jedlo a nemala ho, tak sa podoba tohto jedla
vyhodila na tele dieťaťa, preto sa tehotná žena rýchlo chytila
opasku na bruchu, aby to nebolo na viditeľnom mieste a obvykle, keď
tehotná žena prišla do domu, vždy ju domáci ponúkli tým čo varili a
mali, aby „nezabažala“ a dieťa nebolo tým poznačené. Napríklad, keď
sa narodili v rodine dvojčatá, bolo to skôr hanou pre celú rodinu a
nie pýchou pre otca, preto matka v tehotenstve nemala jesť zrastené
slivky ani žiadne také ovocie, aby neporodila dvojčatá a viac detí
naraz.
Samodruhá žena sa nesmela zbytočne pohybovať vonku, lebo jej
prítomnosť neprinášala nikomu šťastie, skôr smolu a nešťastie. Keď
si napríklad sadla do voza, musela sa otočiť zadkom ku koňom, lebo
sa verilo, že buď sa pokazí voz alebo sa niečo stane koňovi. Alebo
ak prišla náhodou na zábavu, určite sa mládenci pobili, či keď
prišla do nejakej rodiny, určite sa pohnevajú. Musela si dávať
pozor, aby neublížila žiadnemu zvieraťu, lebo by trest za to
postihol jej dieťa v lone. Nesmela kopnúť a ani udrieť psa, či
mačku, lebo by bolo dieťa chlpaté na bruchu a mohlo by mať chlp v
pupku a ranu na ňom. Napríklad, ak udrela žabu, tak malo dieťa
zrastené prsty, alebo enormne vypúlené oči, dengľavé tenké nohy a
podobne.
Babka Gálisová z Dolných Chlebian, Vatrsková z Prašíc, Mikulášová a
Bajzíková z H. Chlebian mi rozprávali, že ak chcela mať samodruhá
žena pekné decko, tak mala vystihnúť posledný spln mesiaca pred
pôrodom a vtedy sa umyť tečúcou vodou z potoka. Podobne tak hovorila
babka Filipejová, Komová, Danišová a Gašparíková z Veľkých Bedzian.
Verilo sa, že sa narodí syn, keď chlap vloží sekeru pod posteľ a keď
chceli mať dcéru, tak žena vložila pod vankúš čepiec.
Krstiny boli radostnou udalosťou. Ženy rodili iba doma a chodila k
nim „babica“. Po narodení dieťaťa otec chodil s radostníkom k
budúcim kmotrovcom a rodičom manželky. Pred spaním matka 3x stierala
čelo dieťaťa popľuvanými hánkami, aby „neskapalo zočí“. Keď „skapalo
zočí“ varili „čistec rovný“ do troch tanierov a postupne dieťa
stierali.
Ešte v začiatkoch päťdesiatych rokov rodili ženy doma a nie v
nemocnici. Do nemocnice boli odvezené iba „ťažko rodiace ženy“.
Domáci privolávali k rodičke staršiu ženu z rodiny alebo „babicu“
Máriu Kúdelovú z D. Chlebian (za prvej Československej republiky i
za Slovenského štátu). Funkcia „babice“ bola celoživotná. Nato, aby
mohla robiť „babicu“, absolvovala kurz a zdarma chodila vypomáhať do
nemocnice kvôli praktickým skúsenostiam pod dohľadom odborníka.
Takéto potvrdenie o skúškach „babice“ som získala od pani Čerevenej
z Veľkých Bedzian , je z roku 1908. Po roku 1945 sa privolávala
„babica“ (po novom pôrodná asistentka), z obce Krušovce, ktorá v
prípade komplikácií rozkázala privolať lekára zo Žabokriek nad
Nitrou, do obvodu ktorého patrila i obec Horné Chlebany. Obvodom
„babice“ Kubrickej z Krušoviec (po roku 1945) boli obce Krušovce,
Dolné a Horné Chlebany a Solčianky. Pre lekára museli ísť domáci
vozom alebo prišiel lekár na svojom koči, keď ho „babica“
informovala o predpokladaných komplikáciách. Pre lekára sa v ťažkých
prípadoch chodilo aj do topoľčianskej nemocnice a veľmi vážne
prípady bolo odvážané do vojenskej nemocnice v Nitre. Neskôr bola
preprava na bicykli alebo autom. Lekár rozhodol o tom, či je nutný
prevoz do nemocnice. Bolo zaužívané hovoriť: „Keď žena musí rodiť v
nemocnici, je zle a „asi“ zomrie ona alebo dieťa“.
Podľa predstavy bolo tak, že ťažko rodiaca žena musí mať všetko na
sebe uvoľnené a aj v miestnosti kde rodí, lebo preto sa dieťa nemôže
narodiť, je uväznené, uviazané, zatvorené. Rodičke preto
porozpletali aj dlhé vlasy, rozviazali všetky uzle čo sa nachádzali
v miestnosti, dali dolu z prsta obrúčku, odomkli truhlica či skriňu,
aby bolo všetko voľné a dieťa mohlo ísť na svet. Z predstavy, že v
matkinom lone drží dieťa zlá, negatívna a nečistá sila, snažili sa
okiadzaním rodičky uhlíkmi a liečivými bylinami urýchliť pôrod. V
magickom zmysle bola samodruhá žena pri pôrode považovaná za nečistú
a priťahovala k sebe zlé sily, bola bezbranná a preto musela rodiť
potme, alebo len pri sviečke za plachtou v rohu miestnosti. Rodičku
volali voľakedy aj „kutnica“, keďže rodila väčšinou „v kúte izby“ –
rohu miestnosti. V starších časoch rodili ženy iba doma. Samodruhá
žena nesmela vychádzať von hlavne po zatmení slnka, lebo by ju
odvliekli strigy, bosorky, zlí duchovia a ublížili by jej plodu,
znetvorili by ho, poškodili na zdraví tela a ducha.
Keď rodička priviedla na svet dieťa a kričalo, znamenalo to, že bude
zdravé a bude dlho žiť. K tomu sa ešte pridala predpoveď, že bude
raz dobrý spevák, keď hneď po príchode na svet „silno plače“.
Nešťastné malo byť dieťa, ktoré sa narodilo o polnoci alebo na pravé
poludnie. Najnepriaznivejším dňom roka na pôrod bol Veľký piatok a
najšťastnejším dňom pôrodu mal byť Štedrý večer. V apríli narodené
dieťa vraj bude pochabé a „divoké“, nestále, vrtošivé a májové dieťa
vraj skoro ošedivie, lebo sa tehotná matka často pozerá na bielo
ukvitnuté stromy. Deti, ktoré sa narodili v sobotu a v nedeľu mali
byť podľa predpovedí starých materí šťastné a bohaté, ale tie, čo sa
narodili v strede týždňa budú určite výrečné a čo sa narodili v
piatok, tie budú naisto veľmi nešťastné v živote. Dieťa, ktoré hneď
po pôrode zatína pästičky bude skúpe v živote a dieťa, ktoré má
zrastené obočie bude mať silu a ľahko z jeho pohľadu iným „príde
zočí“. Keď sa narodilo dieťa majúce viac chlpov po tele, napr. na
pleciach, hrudi, chrbte i tvári, vtedy „babica“ hovorila:
-„Nenarodilo si sa nám bohaté, ale chlpaté a máme ťa radi také, aké
si. Koľko chlpov, toľko grošov raz získaš!“
Verilo sa, že siedmy syn v rodine bude mať liečiteľské schopnosti a
bude rozumieť prírode.
Z histórie je známe, že sa narodené deti pred storočiami, konkrétne
výnosom z roku 796 mohli krstiť iba dva krát v roku. V 16. storočí
sa to zmenilo a krstili sa deti dva - tri dni po narodení. Keďže sa
robili magické očistné kúpele dieťaťa a žena nesmela vyjsť von po
dobu 2 až 4 týždne po pôrode, tieto termíny sa nedodržiavali. V
posledných storočiach sa u nás konal krst v najbližšiu nedeľu po
pôrode. Krstná matka obliekla dieťa, dala mu do vankúša groš,
strúčik cesnaku a trocha soli do vrecka a pred dvere sa dalo
náradie. Keď bol chlapec, tak, tak sa na prah položila reťaz alebo
cep, sekera, aby bol zdravý a silný a keď to bolo dievča, tak sa
dala kúdela alebo aj knižka, či kalendár, aby bola múdra a schopná
gazdiná z nej, keď vyrastie. Keď sa narodilo dieťa v rodine kováča a
ten chcel mať zo syna tiež kováča, dal na prah dverí železnú podkovu
a klince, aby ich kmotra prekročila s dieťaťom. Matka nesmela ísť
krstiť dieťa do kostola, musela byť doma v kútnici za plachtou až do
„vádzky, vácky“, lebo bola v moci zlých síl, tak sa to hovorievalo.
Vádzka je uvedenie šestonedielky do kostola pánom farárom po dobe 6
týždňov. Z toho je výraz šestonedieľka, šestinedieľka - šesť nedelí
po pôrode. O uvádzaní rodičiek do kostola sú záznamy vo farských
vizitáciách, kde sa píše o poplatkoch za uvedenie rodičky do
kostola. Keď odchádzala do kostola, bolo zvykom položiť pred prah
dverí žeravé uhlíky, ako ochranný symbol, alebo pohár vody, či
domáce vajíčko od bielej sliepky. Musela to prekročiť. Týmto aktom
sa končila izolácia rodičky a mohla vyjsť z domu von za prácou.
Verilo sa, že ak sa dieťa uvidí v zrkadle, nenaučí sa poriadne
rozprávať a bude koktavé alebo onemie. Vraj skracovaním nechtov sa
novorodencovi skracuje život a tak nesmeli malému dieťaťu strihať
nechty skoro až do veku jedného roka a z toho istého dôvodu dieťaťu
nestrihali ani vlasy. Keď sa dieťa narodilo, jeho otec išiel s
radostníkom k budúcemu kmotrovi a kmotre a k rodičom manželky -
rodičky. Krstiny sa stali honosnou hostinou so štedrým obdarovávaním
novorodeniatok. Napríklad v 18.stor.bol vrchnostenský príkaz, že na
poddanských krstinách sú dovolené len dva druhy jedál a dva páry
hostí. A to boli len kmotrovci a rodičia nevesty. Kmotra mal
obdarovať novorodenca iba jedným albo dvoma grošmi, čo sa samozrejme
nedodržiavalo a krstiny sa stali veľkou rodinnou udalosťou u
príslušných rodín a mnohí poddaní sa tak zadlžovali, len aby bolo na
krstiny. Bolo zvykom, že aj susedia, známy a kmotrovci pri ďalších
deťoch, ktorých už mali, boli pozývaní. Zväčša sa darovali „poživatiny“
ako napr. sliepka na polievku pre rodičku, aby mala mlieka, múka a
med na sladkosti a p. Nosili naturálie a dostali za to výslužku z
krstín. Na krstiny sa pozýval aj pán farár. V uvedenom 18.stor., na
jeho sklonku bol farárom Alexander Rudnay, cirkevná osobnosť tých
čias a on upozorňoval svoje ovečky na zbytočnosť prepychových hostín
tak, ako aj páni Krušovskovci žijúci v našej obci.
SVADBA
Svadba bola tiež jednou z
radostných udalostí rodiny i dediny, kedy susedia i obyvatelia obce
darovali svadobným rodičom produkty na pečenie svadobného koláča.
Prípravy začali už mesiac dopredu. Po "pytačkách" boli v kostole po
tri nedele „ohlášky slúbencov“ a v tom čase si chystala dievka
výbavu. V predvečer svadby pripravovali družice pierka pre družbov a
na rebrináku previezli výbavu do domu ženícha za spevu a ujúkania.
Svadby sa konali v nedeľu. Na čele bol „starý svat - starejší“,
ktorý mal rôzne úlohy od organizovania po bavenie svadobčanov.
Starejším býval krstný otec, ale zaužívalo sa, že robil starejšieho
cudzí výrečný chlap ovládajúci svadobné reči a vinše.
V našej obci 5 rokov sporadicky a ďalších 30 rokov pravidelne až do
1978 /kedy zomrel/ robil starejšieho Karol VRAŽBA (nar. 2. 11. 1911
Radošina - † 22. 9. 1978 Horné Chlebany).
Po jeho smrti, od r. 1980, 13 rokov robila starejšiu jeho nevesta
Anežka VRAŽBOVÁ (1948).
Do dnešných čias je zachovaný zvyk „pýtania“ - „pytačky“ nevesty pre
ženícha starejším a po tomto akte „odobierka“ od rodičov spojená s
požehnaním, čo sprevádza pobozkanie rúk rodičov, poďakovanie za
výchovu.
Po sobáši bola hostina v dome nevesty. Po príchode do domu nevesty
nasledoval prípitok a modlitba pred hostinou. Po modlitbe bol
preslov: "Židia, keď Krista Pána križovali ruky si umývali, preto aj
vy ruky si umyte a na päť rán Krista Pána nezabudnite". Každé jedlo,
čo kuchárky prinášali na stôl, starejší uvádzal: "Vážené svadobné
zhromaždenie, sadnime si k stolu hojnosti daného nám z Božej
milosti. Nevestička kury biele, jarabaté chovala, tú najkrajšiu
kuchárka mi podala..."
Tancovačka bola buď na dvore alebo v upravenej „pajte“, neskôr v
krčme.
O polnoci bolo snímanie vienka a čepčenie nevesty s vyberaním peňazí
do vienka. Svadobnú hostinu ukončil starejší piesňou: "Svadobčania
milí, už aby sme vstali, svadobná mať s otcom všetko nám už dali, už
Zuzka so Števkom do postele hľadia a my im želám zo srdca moc
zdravia..." Vytrvalí zostávali na svadbe do ďalšieho dňa.
VÝROČIA SVADBY PO STAROM S
DOPLNENÍM NOVÉHO
ZELENÁ SVADBA: je v deň
sobáša. Jej symbolom je asparágus v svadobnom venci. BAVLNENÁ SVADBA: sa oslavuje v deň 1. výročia sobáša.
Manželia si navzájom darujú vreckovky.
2. výročie PAPIEROVÁ SVADBA
3. výročie KOŽENÁ SVADBA
4. výročie KVETINOVÁ SVADBA DREVENÁ SVADBA: je v deň 5. výročia sobáša. Manželia sa majú
obdarovať dreveným talizmanom.
6. výročie ŽELEZNÁ SVADBA ZINKOVÁ SVADBA: 6,5 roka po sobáši pripomína, že aj sobáš sa
musí občas vyleštiť, ako sa leští zinok. V ten deň majú byť manželia
k sebe veľmi milí. MEDENÁ SVADBA: po 7. rokoch manželstva. Manželia si majú
medzi sebou vymeniť medenú mincu alebo dar ako zálohu pre budúce
šťastie. PLECHOVÁ SVADBA: Po 8 rokoch manželstva. Manželia sa
obdarúvajú lesklými kuchynskými predmetmi, formami na múčniky,
príbormi a podobne. 9. výročie HLINENÉ
RUŽOVÁ SVADBA: .pripadá na 10. výročie sobáša. V tento deň má
manžel svojej manželke venovať kyticu ruží 11. výročie OCEĽOVÁ
12. výročie HODVÁBNA NIKLOVÁ SVADBA: PO 12,5 roku varuje: „Nezabúdaj na
udržiavanie svojho osobného lesku. 13. výročie krajkové
14. výročie slonovinové SKLENÁ SVADBA: po 15 rokoch. Vzťahy medzi manželmi musia byť
jasné, priezračné ako sklo, preto sa navzájom venujú sklené
predmety. PORCELÁNOVÁ SVADBA: po 20 rokoch. Hosťom sa má podávať jedlo
na novej porcelánovej súprave. Predpokladá sa, že zo starej už nič
nezostalo. STRIEBORNÁ SVADBA: po 25 rokoch. Má sa zísť celá rodina,
príbuzenstvo a zelený veniec z asparágusu má byť nahradený
strieborným. Nový svadobný prsteň má mať striebornú ozdobu. PERLOVÁ SVADBA: po 30 rokoch symbolizuje, že spoločne prežité
roky na seba nadväzujú ako perly na náhrdelníku. Žena môže dostať k
tomuto výročiu dar s perlami alebo aspoň s jednou perlou, hoci
umelou. ĽANOVÁ SVADBA: sa slávi v deň 35. výročia sobáša. V tento deň
sa darujú ľanové obrusy. HLINÍKOVÁ SVADBA: po 37,5 roku dokazuje, že šťastie
manželského páru je trvalé. RUBÍNOVÁ SVADBA: po 40 rokoch. Svadobný prsteň má byť s
rubínovou farbou lásky, vášne a ohňa. ZLATÁ SVADBA: sa slávi po 50 rokoch manželského spolužitia.
Zlaté prstene sa vymieňajú za nové pred oltárom, pretože ruky, ktoré
ich nosili tie pôvodné, sa zmenili.
55. výročie SMARAGDOVÁ SVADBA DIAMANTOVÁ SVADBA: sa oslavuje po 60 rokoch a je vyjadrením
istoty, že nič už nemôže roztrhnúť pevný zväzok medzi manželmi. ŽELEZNÁ SVADBA: Železná svadba sa oslavuje po 65 rokoch
spolužitia. Dary sa už nevymieňajú, lebo pre jubilantov je cesta do
obchodu ťažká. KAMENÁ SVADBA: po 65,5 roku. Kto toto jubileum prežije, bude
určite žiť najmenej 5 rokov. BLAHODÁRNA SVADBA: po 70 rokoch sa má osláviť nie nákladnou
hostinou, ale striedmosťou, gratuláciami všetkých príbuzných.
KORUNOVÁ SVADBA: Korunová svadba pripadá na 75.výročie sobáša.
Výročie spoločného života vernosti a lásky manželského páru. Šťastní
to ľudia, ktorí sa toho dožijú.
Titán a volfrám ako kovy na
prstene - obrúčky sa používajú pomerne krátku dobu, asi 10 či 12
rokov (?), no získali si obľubu vzhľadom k tvrdosti kovu. Medzi
výrazné prednosti prsteňov z titánu a volfrámu je nesporne TVRDOSŤ v
porovnaní s tradičným zlatom, striebrom alebo platinou. Sú oveľa
tvrdšie a ako som počula od známych, vraj volfrámový prsteň i
obrúčku možno poškodiť asi iba diamantovým hrotom.
Druhou prednosťou je schopnosť TVAROVATEĽNOSTI. Jedna známa mala
volframový prsteň na ruke a havarovali na aute. Odniesla to ruka, a
vtedy ocenila, že má prsteň z volframu, pretože sa pri takejto
nepredvídanej udalosti rozpadol na drobné kúsočky. Manžel jej kúpil
nový, natešený, že to prežili. Inak, titán je tvárnejší ako volfrám,
prsteň sa pri takejto nepríjemnej udalosti ohne na prste a sú
ťažkosti potom, dostať ho z prsta dolu.
Treťou prednosťou je to, že obrúčka či prsteň má NÍZKU VÁHU. Titán
je ľahší, čiže má nižšiu hustotu ako volfrám. Titánová zliatina je
asi o tridsať či štyridsať percent ľahšia ako nehrdzavejúca oceľ a
volfrámová je asi dvakrát ťažšia od titánovej, ako nehrdzavejúca
oceľ.
Je známe, že titan reaguje s rôznymi chemikáliami a vytvára tak
RÔZNOFAREBNOSNÉ zliatiny. Videla som volframový prsteň u mojej
známej a tá ma informovala, že ho možno u nás kúpiť v čiernej farbe.
Štvrtou prednosťou je to, že titánové prstene možno UPRAVOVAŤ a
GRAVÍROVAŤ. Opačne, gravírovanie volfrámového prsteňa či iného
šperku je veľmi náročnou záležitosťou a v konečnom efekte to ani nie
je vidno, čiže, gravírovanie je slabo viditeľné.
A piatou prednosťou je CENA. Titánové obrúčky sú lacnejšie ako
volfrámové a to kvôli výrobe, pretože volfrámové šperky sa vyrábajú
pri vysokej teplote a tá sa dosahuje vo vákuu či vo vodíkovom
prostredí, čo zvyšuje náklady.
Každý si rád zaspomína na svoj svadobný deň a kto ho ešte nezažil,
teší sa naň a túži po naplnení svojho života i so zážitkom práve
najšťastnejšieho svadobného dňa. Dnes je mnoho služieb, vďaka ktorým
sú dnešné svadby honosné a vrcholne esteticky pripravené, bohaté.
Pre budúcich ženíchov a nevesty vychádza i časopis s názvom
„SVADBA“. Okolo svadby je veľa prípravných prác, vybavovačiek, ale
je i veselo. Zaujímavou formou podáva informácie na svoje stránke
Miro Veselý: chcem.info, pozrite a prečítajte si, stojí to zato,
stránku má esteticky dotvorenú perfektnými kresbami.
O svadbe v Rusku sa môžete dočítať TU i na stránke svadobného clubu
a portále:“ Hurá, svadba“! či na stránke VIVAT svadba.
Nezabúdajme ani vo chvíľach šťastia na to, čo nás celoživotne
duchovne povznáša, inšpiruje a napĺňa, na našu pôvodnú literatúru
vydávanú Maticou slovenskou.
Poznámka:
V krajských novinách Hlásnik zo dňa 12. 4. 1998, ktoré píšu o ľuďoch
z okresov, Nitra, Levice, Nové Zámky, Šaľa, Zlaté Moravce, Topoľčany
a Komárno je zverejnený článok na strane číslo 9 pod názvom:
„Netradičné „povinnosti“ Anežky Vražbovej“, ktorý napísal pán
Ľubomír Sysel. V článku je písané o svadobných zvykoch obce.
POHREB
Cez mnohé storočia museli poddaní
obce voziť svojich zosnulých do susednej obce Krušovce, kde ich
pochovávali do vysvätenej zeme pri kostole. Za pastoračnej činnosti
pána farára Mateja Turského (1728-1750) dal gróf Zay postaviť v
našej obci kaplnku, ktorá slúžila aj na nedeľné bohoslužby. Ešte
počas rakúsko-uhorskej monarchie dal Obecný úrad postaviť malú
drevenú „umrlčiu komoru“ na novo vzniknutom cintoríne. Približne v
roku 1860-70. Stalo sa tak takmer po trištvrte storočí keď bolo
vyhlásené za platné zákonné kráľovské nariadenie zákazu pochovávania
mŕtvych okolo kostola. V každej obci museli byť vymerané priestory
na nové cintoríny. V susedných Dolných Chlebanoch sa to naplnilo v
roku 1888, kedy bol postavený aj hlavný kríž. V „umrlčej komore“
boli vystieraní chudobní, bezmajetní a žobráci a takí, ktorí nikoho
nemali. Vystierali aj tých, ktorí nemali v dome izbu nazývanú „prednica“
– spálňa v dome.
Ženy obliekli zomrelého do čiernych sviatočných šiat a vystreli ho v
prednej izbe „prednici“ na posteli, na ktorej zomrel. Jeho perinu
vyniesli v letnom čase von a v zimnom na povalu prevetrať. Po dva
večery bolo pri mŕtvom modlenie, na ktoré chodili z blízkej rodiny,
susedia a priatelia z dediny. Niekedy až do druhej hodiny v noci
trvalo modlenie a spievali sa aj nábožné pohrebné piesne. Pohrebný
obrad sa odohrával na tretí deň na dvore domu zomrelého.
Pred pohrebom susedky pomohli chystať na kar guláš alebo slepačiu
polievku, pečené kurence, či pečené mäso s knedľou. Po odchode na
cintorín tieto susedky vyniesli von prevetrať posteľ a domáci potom
naplnili „strožok“ novou slamou, aby im mŕtvy nezobral spánok a
nezjavil sa im vo sne.
Na pohrebe pri poslednej rozlúčke rodina zomrelého nesmela na nikoho
z blízkych zabudnúť, aby ich zavolali na kar. Na hrob bol daný jeden
veniec za blízkych blížnych. V lete dávali aj kytice z kvetov z
predzáhradiek. Po pohrebe šli najbližší na kar, ale aj pán farár s „modleníkom“
(modleníka robil viac ako 35 rokov Karol Vražba - povolaním
záhradník) a hrobárom. Boli uhostení a vyplatení peniazmi.
Dodržiavali sa „sedminy“ – to je týždeň po smrti, kedy sa v dome nič
nerobilo, ženy nepriadli, netkali. Sedem dní po pohrebe sa kŕmila
iba lichva a robili sa roboty okolo pece. Ostatné sa nesmelo robiť z
úcty k zomrelému. Príbuzní chodili sviatočne oblečení a práve z úcty
k zomrelému dodržiavali „sedminy“.
V roku 1928 žiadalo obecné zastupiteľstvo financie od štátu kvôli
mimoriadnej potrebe postavenia „umrlčej komory“ pre zomrelých, lebo
stará už bola rozpadnutá. Nová nebola postavená, lebo Obecný úrad
nedostal financie od štátu. Ešte v roku 1970 vystierali obyvatelia
obce svojich zosnulých doma v prednej izbe.
Po zákonnom nariadení, že zomrelí musia byť vystretí iba v domoch
smútku nastala po roku 1976 taká situácia, že občania museli voziť
svojich zosnulých do obce Rajčany, kde už bol postavený dom smútku.
(V roku 1976 bola obec Horné Chlebany pričlenená k obci Rajčany a
stala sa jej časťou.). Od roku 1980, keď sa zrekonštruovala kaplnka,
vozili zosnulých do Rajčian iba v letnom čase, inak boli vystretí v
zrekonštruovanej kaplnke obce, kde sa sv.omše a modlenia už vôbec
nekonali.
Po šesťdesiatosem ročnej požiadavke Obecného zastupiteľstva
(1928-1996) na postavenie „umrlčej komory“ dňa 2.11.1996 pán dekan
Andrej Lasab posvätil novovybudovaný dom smútku. Po prvý krát v
histórii obce majú obyvatelia dôstojný stánok pre rozlúčky so
zosnulými, postavený za veľmi krátky čas, dobu jedného roka. Okrem
domu smútku je na cintoríne vybudovaný sklad na pohrebné náradie a
nová zvonica s novým zvonom z roku 1998.
