RODINNÉ ZVYKY

Slovieni, Slovania, Slováci a ich ženy

V jednej starej Juhoslovanskej povesti „o bohatierovi kráľovičovi Markovi“ sa hovorí, ako mladá žena porodila v noci synka. Ráno ho vykúpala a chystala sa prať pradielko, ale namiesto toho vyhovela svojím dvom švagrinám a išla s obedom na stavbu hradu, kde bola zamurovaná. Samotný dej povesti nás zaujíma menej, skôr nás zaujíma, že mladá žena starých čias hneď po pôrode vykonávala všetky práce okolo dieťaťa a v dome a cítila sa zdravá, bez ťažkostí, takže neodmietla výpomoc švagrinám, ktoré sa vyhovorili na bolesť hlavy a ruky, pretože vedeli, čo tú, ktorá obed prinesie, čaká na hrade.

Môžeme sa domnievať, že rovnaké zdravie a pracovitosť boli všeobecne vlastné aj pre ženy starých Slovienov a Slovanov a že pôrod i šestonedelie neboli pre novorodičku časom odpočinku, kľudu, ale súčasťou všedného života so všetkými povinnosťami a úkonmi. Samozrejme - keď k tomu pripočítame - že žena vlastne rodila sama a bez pomoci, a že hygiena nebola takmer žiadna, nemôžeme sa diviť, že ženy zomierali pri pôrodoch alebo krátko po pôrode. K Slovienom (na Slovensko) sa dostal „občiansky Zákonník“ z Byzancie na základe žiadosti kráľa Rastislava, ktorý napísal:

-Pošli nám, vznešený cisár, biskupa učiteľa takého, čo by nás vo viere kresťanskej pozdvihol tak, aby sa to stalo príkladom aj pre iné krajiny. Veď od vás z Byzancie, vždy dobrý zákon vychádza...“

V úvode Zákona sa pripomína jeho vzor a podstata – tzv. Ekloga, zbierka byzantského práva z 8.stor. Ako právnici zistili, tresty v ňom sú veľmi prísne a aj preto sa azda tak dôsledne nepoužíval. Z tridsiatich dvoch kapitol až jedenásť hovorí o manželstve, rozluke, nevere, krvismilstve a p. Dospelosť dievčaťa – podľa Zákona – sa dosahovala už v trinástich (13) rokoch!!!

Ľudová a národná kultúra s duchovnou má veľa spoločných prvkov a analógiu s európskymi a inoeurópskymi kultúrami. Tradičná ľudová kultúra je bohatá a všestranná na základe duchovnej, materiálnej a spoločenskej činnosti. V uvedených základoch sa vyvíjajú vyvážené vzťahy ústiace do zvyklosloví.

V starších dobách bolo rovnako dôležité pôdu obrábať ako vykonávať obradné úkony ako napr. príprava pôdy na sejbu, žatva a p. a magické úkony. Ľudové vinše mali priaznivo ovplyvňovať výsledky práce rúk poľnohospodárov, remeselníkov a p. Zvyky sa stali neodmysliteľnou súčasťou pracovných činností roku a obsahovali zložky, predovšetkým obetnú, magickú, vešteckú, hygienickú, sociálnu, zábavnú, spoločenskú a reprezentačnú a i. Tieto úkony a zložky podliehali vývoju, svetonázorovým prúdom a princípom poznania, takže sa menili, pretvárali, ale i zanikali. Z dôvodu uzavretosti jednotlivých lokalít Slovenska nastávali zmeny s diferenciáciami obsahovej stránky zvykov. Na pretváranie obsahu zvykov vplývalo kresťanské učenie s boshoslovím, iné kultúry vrstiev ako remeselnícke a samozrejme inoetnické kultúry.

KRSTINY

Narodenie dieťaťa a krstiny

Zvyky a obrady súvisiace s príchodom na svet a odchodom zo života z psychických príčin určite patria dodnes k najstarším a súčasne aj k najstabilnejším. Tak sa cez tisícročia menili základné funkcie veľmi pomaly a cez storočia sa pomaly hromadili úkony spočívajúce v rovnakej funkcii.

Približne v rokoch 1770-1780, teda od druhej polovice 18.stor. podľa vrchnostenského nariadenia pri pôrodoch pomáhali iba ženy - baby. Mohli „babiť“. Z toho vznikol názov „babica“. K tomu, aby mohli „babiť“ museli urobiť skúšky pred komisiou. Aj keď mali skúšky, predsa len sa nemohli ubrániť magickým úkonom zažitým v dedinskej komunite. Povery, obrady, zvyky a predstavy predchádali už narodeniu dieťaťa. Napríklad, keď sa dieťa narodilo vadné, hľadalo sa vysvetlenie v príhodách jeho matky počas tehotenstva. Keď tehotná žena – samodruhá- videla požiar, tak na tele dieťaťa sa objavia červené škvrny, kde sa v tej chvíli ona chytila, čiže priamy dotyk a prenos v kritickej chvíli, obzvlášť keď sa v tej chvíli zľakla. Verilo sa, že určite bude dieťa poznačené „plameňom“. Taký fľak nazývali „plameň“. Keď sa tehotná žena zahľadela na kaliku, dokaličeného, špatného človeka, podľa predstáv starých ľudí sa jej narodilo špatné dieťa. Naopak, keď sa často pozerala na pekného človeka, tak sa jej narodilo pekné dieťa. Keď mala chuť na malinu, jahodu, čerešňu a pod. a nemohla to mať, ostal dieťaťu na tele znak rovnakého tvaru tam, kde sa v tej chvíli chytila. Tak sa chytala na zadnú časť tela, keď mala na niečo chuť, aby to bolo na najmenej viditeľnom mieste. Napríklad keď si utrela o seba mokré ruky a nie do uteráka, vlhkosť sa preniesla na dieťa v podobe mokrých lišajov a dieťa bolo špatné, pupencovité, so zápalmi kože, tomu sa verilo ešte v 20.storočí. Keď dostala chuť na nejaké jedlo a nemala ho, tak sa podoba tohto jedla vyhodila na tele dieťaťa, preto sa tehotná žena rýchlo chytila opasku na bruchu, aby to nebolo na viditeľnom mieste a obvykle, keď tehotná žena prišla do domu, vždy ju domáci ponúkli tým čo varili a mali, aby „nezabažala“ a dieťa nebolo tým poznačené. Napríklad, keď sa narodili v rodine dvojčatá, bolo to skôr hanou pre celú rodinu a nie pýchou pre otca, preto matka v tehotenstve nemala jesť zrastené slivky ani žiadne také ovocie, aby neporodila dvojčatá a viac detí naraz.

Samodruhá žena sa nesmela zbytočne pohybovať vonku, lebo jej prítomnosť neprinášala nikomu šťastie, skôr smolu a nešťastie. Keď si napríklad sadla do voza, musela sa otočiť zadkom ku koňom, lebo sa verilo, že buď sa pokazí voz alebo sa niečo stane koňovi. Alebo ak prišla náhodou na zábavu, určite sa mládenci pobili, či keď prišla do nejakej rodiny, určite sa pohnevajú. Musela si dávať pozor, aby neublížila žiadnemu zvieraťu, lebo by trest za to postihol jej dieťa v lone. Nesmela kopnúť a ani udrieť psa, či mačku, lebo by bolo dieťa chlpaté na bruchu a mohlo by mať chlp v pupku a ranu na ňom. Napríklad, ak udrela žabu, tak malo dieťa zrastené prsty, alebo enormne vypúlené oči, dengľavé tenké nohy a podobne.

Babka Gálisová z Dolných Chlebian, Vatrsková z Prašíc, Mikulášová a Bajzíková z H. Chlebian mi rozprávali, že ak chcela mať samodruhá žena pekné decko, tak mala vystihnúť posledný spln mesiaca pred pôrodom a vtedy sa umyť tečúcou vodou z potoka. Podobne tak hovorila babka Filipejová, Komová, Danišová a Gašparíková z Veľkých Bedzian. Verilo sa, že sa narodí syn, keď chlap vloží sekeru pod posteľ a keď chceli mať dcéru, tak žena vložila pod vankúš čepiec.

Krstiny boli radostnou udalosťou. Ženy rodili iba doma a chodila k nim „babica“. Po narodení dieťaťa otec chodil s radostníkom k budúcim kmotrovcom a rodičom manželky. Pred spaním matka 3x stierala čelo dieťaťa popľuvanými hánkami, aby „neskapalo zočí“. Keď „skapalo zočí“ varili „čistec rovný“ do troch tanierov a postupne dieťa stierali.

Ešte v začiatkoch päťdesiatych rokov rodili ženy doma a nie v nemocnici. Do nemocnice boli odvezené iba „ťažko rodiace ženy“. Domáci privolávali k rodičke staršiu ženu z rodiny alebo „babicu“ Máriu Kúdelovú z D. Chlebian (za prvej Československej republiky i za Slovenského štátu). Funkcia „babice“ bola celoživotná. Nato, aby mohla robiť „babicu“, absolvovala kurz a zdarma chodila vypomáhať do nemocnice kvôli praktickým skúsenostiam pod dohľadom odborníka. Takéto potvrdenie o skúškach „babice“ som získala od pani Čerevenej z Veľkých Bedzian , je z roku 1908. Po roku 1945 sa privolávala „babica“ (po novom pôrodná asistentka), z obce Krušovce, ktorá v prípade komplikácií rozkázala privolať lekára zo Žabokriek nad Nitrou, do obvodu ktorého patrila i obec Horné Chlebany. Obvodom „babice“ Kubrickej z Krušoviec (po roku 1945) boli obce Krušovce, Dolné a Horné Chlebany a Solčianky. Pre lekára museli ísť domáci vozom alebo prišiel lekár na svojom koči, keď ho „babica“ informovala o predpokladaných komplikáciách. Pre lekára sa v ťažkých prípadoch chodilo aj do topoľčianskej nemocnice a veľmi vážne prípady bolo odvážané do vojenskej nemocnice v Nitre. Neskôr bola preprava na bicykli alebo autom. Lekár rozhodol o tom, či je nutný prevoz do nemocnice. Bolo zaužívané hovoriť: „Keď žena musí rodiť v nemocnici, je zle a „asi“ zomrie ona alebo dieťa“.

Podľa predstavy bolo tak, že ťažko rodiaca žena musí mať všetko na sebe uvoľnené a aj v miestnosti kde rodí, lebo preto sa dieťa nemôže narodiť, je uväznené, uviazané, zatvorené. Rodičke preto porozpletali aj dlhé vlasy, rozviazali všetky uzle čo sa nachádzali v miestnosti, dali dolu z prsta obrúčku, odomkli truhlica či skriňu, aby bolo všetko voľné a dieťa mohlo ísť na svet. Z predstavy, že v matkinom lone drží dieťa zlá, negatívna a nečistá sila, snažili sa okiadzaním rodičky uhlíkmi a liečivými bylinami urýchliť pôrod. V magickom zmysle bola samodruhá žena pri pôrode považovaná za nečistú a priťahovala k sebe zlé sily, bola bezbranná a preto musela rodiť potme, alebo len pri sviečke za plachtou v rohu miestnosti. Rodičku volali voľakedy aj „kutnica“, keďže rodila väčšinou „v kúte izby“ – rohu miestnosti. V starších časoch rodili ženy iba doma. Samodruhá žena nesmela vychádzať von hlavne po zatmení slnka, lebo by ju odvliekli strigy, bosorky, zlí duchovia a ublížili by jej plodu, znetvorili by ho, poškodili na zdraví tela a ducha.

Keď rodička priviedla na svet dieťa a kričalo, znamenalo to, že bude zdravé a bude dlho žiť. K tomu sa ešte pridala predpoveď, že bude raz dobrý spevák, keď hneď po príchode na svet „silno plače“. Nešťastné malo byť dieťa, ktoré sa narodilo o polnoci alebo na pravé poludnie. Najnepriaznivejším dňom roka na pôrod bol Veľký piatok a najšťastnejším dňom pôrodu mal byť Štedrý večer. V apríli narodené dieťa vraj bude pochabé a „divoké“, nestále, vrtošivé a májové dieťa vraj skoro ošedivie, lebo sa tehotná matka často pozerá na bielo ukvitnuté stromy. Deti, ktoré sa narodili v sobotu a v nedeľu mali byť podľa predpovedí starých materí šťastné a bohaté, ale tie, čo sa narodili v strede týždňa budú určite výrečné a čo sa narodili v piatok, tie budú naisto veľmi nešťastné v živote. Dieťa, ktoré hneď po pôrode zatína pästičky bude skúpe v živote a dieťa, ktoré má zrastené obočie bude mať silu a ľahko z jeho pohľadu iným „príde zočí“. Keď sa narodilo dieťa majúce viac chlpov po tele, napr. na pleciach, hrudi, chrbte i tvári, vtedy „babica“ hovorila:

-„Nenarodilo si sa nám bohaté, ale chlpaté a máme ťa radi také, aké si. Koľko chlpov, toľko grošov raz získaš!“

Verilo sa, že siedmy syn v rodine bude mať liečiteľské schopnosti a bude rozumieť prírode.

Z histórie je známe, že sa narodené deti pred storočiami, konkrétne výnosom z roku 796 mohli krstiť iba dva krát v roku. V 16. storočí sa to zmenilo a krstili sa deti dva - tri dni po narodení. Keďže sa robili magické očistné kúpele dieťaťa a žena nesmela vyjsť von po dobu 2 až 4 týždne po pôrode, tieto termíny sa nedodržiavali. V posledných storočiach sa u nás konal krst v najbližšiu nedeľu po pôrode. Krstná matka obliekla dieťa, dala mu do vankúša groš, strúčik cesnaku a trocha soli do vrecka a pred dvere sa dalo náradie. Keď bol chlapec, tak, tak sa na prah položila reťaz alebo cep, sekera, aby bol zdravý a silný a keď to bolo dievča, tak sa dala kúdela alebo aj knižka, či kalendár, aby bola múdra a schopná gazdiná z nej, keď vyrastie. Keď sa narodilo dieťa v rodine kováča a ten chcel mať zo syna tiež kováča, dal na prah dverí železnú podkovu a klince, aby ich kmotra prekročila s dieťaťom. Matka nesmela ísť krstiť dieťa do kostola, musela byť doma v kútnici za plachtou až do „vádzky, vácky“, lebo bola v moci zlých síl, tak sa to hovorievalo. Vádzka je uvedenie šestonedielky do kostola pánom farárom po dobe 6 týždňov. Z toho je výraz šestonedieľka, šestinedieľka - šesť nedelí po pôrode. O uvádzaní rodičiek do kostola sú záznamy vo farských vizitáciách, kde sa píše o poplatkoch za uvedenie rodičky do kostola. Keď odchádzala do kostola, bolo zvykom položiť pred prah dverí žeravé uhlíky, ako ochranný symbol, alebo pohár vody, či domáce vajíčko od bielej sliepky. Musela to prekročiť. Týmto aktom sa končila izolácia rodičky a mohla vyjsť z domu von za prácou.

Verilo sa, že ak sa dieťa uvidí v zrkadle, nenaučí sa poriadne rozprávať a bude koktavé alebo onemie. Vraj skracovaním nechtov sa novorodencovi skracuje život a tak nesmeli malému dieťaťu strihať nechty skoro až do veku jedného roka a z toho istého dôvodu dieťaťu nestrihali ani vlasy. Keď sa dieťa narodilo, jeho otec išiel s radostníkom k budúcemu kmotrovi a kmotre a k rodičom manželky - rodičky. Krstiny sa stali honosnou hostinou so štedrým obdarovávaním novorodeniatok. Napríklad v 18.stor.bol vrchnostenský príkaz, že na poddanských krstinách sú dovolené len dva druhy jedál a dva páry hostí. A to boli len kmotrovci a rodičia nevesty. Kmotra mal obdarovať novorodenca iba jedným albo dvoma grošmi, čo sa samozrejme nedodržiavalo a krstiny sa stali veľkou rodinnou udalosťou u príslušných rodín a mnohí poddaní sa tak zadlžovali, len aby bolo na krstiny. Bolo zvykom, že aj susedia, známy a kmotrovci pri ďalších deťoch, ktorých už mali, boli pozývaní. Zväčša sa darovali „poživatiny“ ako napr. sliepka na polievku pre rodičku, aby mala mlieka, múka a med na sladkosti a p. Nosili naturálie a dostali za to výslužku z krstín. Na krstiny sa pozýval aj pán farár. V uvedenom 18.stor., na jeho sklonku bol farárom Alexander Rudnay, cirkevná osobnosť tých čias a on upozorňoval svoje ovečky na zbytočnosť prepychových hostín tak, ako aj páni Krušovskovci žijúci v našej obci.

SVADBA

Svadba bola tiež jednou z radostných udalostí rodiny i dediny, kedy susedia i obyvatelia obce darovali svadobným rodičom produkty na pečenie svadobného koláča. Prípravy začali už mesiac dopredu. Po "pytačkách" boli v kostole po tri nedele „ohlášky slúbencov“ a v tom čase si chystala dievka výbavu. V predvečer svadby pripravovali družice pierka pre družbov a na rebrináku previezli výbavu do domu ženícha za spevu a ujúkania. Svadby sa konali v nedeľu. Na čele bol „starý svat - starejší“, ktorý mal rôzne úlohy od organizovania po bavenie svadobčanov. Starejším býval krstný otec, ale zaužívalo sa, že robil starejšieho cudzí výrečný chlap ovládajúci svadobné reči a vinše.

V našej obci 5 rokov sporadicky a ďalších 30 rokov pravidelne až do 1978 /kedy zomrel/ robil starejšieho Karol VRAŽBA (nar. 2. 11. 1911 Radošina - † 22. 9. 1978 Horné Chlebany).

Po jeho smrti, od r. 1980, 13 rokov robila starejšiu jeho nevesta Anežka VRAŽBOVÁ (1948).

Do dnešných čias je zachovaný zvyk „pýtania“ - „pytačky“ nevesty pre ženícha starejším a po tomto akte „odobierka“ od rodičov spojená s požehnaním, čo sprevádza pobozkanie rúk rodičov, poďakovanie za výchovu.

Po sobáši bola hostina v dome nevesty. Po príchode do domu nevesty nasledoval prípitok a modlitba pred hostinou. Po modlitbe bol preslov: "Židia, keď Krista Pána križovali ruky si umývali, preto aj vy ruky si umyte a na päť rán Krista Pána nezabudnite". Každé jedlo, čo kuchárky prinášali na stôl, starejší uvádzal: "Vážené svadobné zhromaždenie, sadnime si k stolu hojnosti daného nám z Božej milosti. Nevestička kury biele, jarabaté chovala, tú najkrajšiu kuchárka mi podala..."

Tancovačka bola buď na dvore alebo v upravenej „pajte“, neskôr v krčme.

O polnoci bolo snímanie vienka a čepčenie nevesty s vyberaním peňazí do vienka. Svadobnú hostinu ukončil starejší piesňou: "Svadobčania milí, už aby sme vstali, svadobná mať s otcom všetko nám už dali, už Zuzka so Števkom do postele hľadia a my im želám zo srdca moc zdravia..." Vytrvalí zostávali na svadbe do ďalšieho dňa.

VÝROČIA SVADBY PO STAROM S DOPLNENÍM NOVÉHO

ZELENÁ SVADBA: je v deň sobáša. Jej symbolom je asparágus v svadobnom venci.

BAVLNENÁ SVADBA: sa oslavuje v deň 1. výročia sobáša. Manželia si navzájom darujú vreckovky.
2. výročie PAPIEROVÁ SVADBA

3. výročie KOŽENÁ SVADBA

4. výročie KVETINOVÁ SVADBA

DREVENÁ SVADBA: je v deň 5. výročia sobáša. Manželia sa majú obdarovať dreveným talizmanom.
6. výročie ŽELEZNÁ SVADBA

ZINKOVÁ SVADBA: 6,5 roka po sobáši pripomína, že aj sobáš sa musí občas vyleštiť, ako sa leští zinok. V ten deň majú byť manželia k sebe veľmi milí.
MEDENÁ SVADBA: po 7. rokoch manželstva. Manželia si majú medzi sebou vymeniť medenú mincu alebo dar ako zálohu pre budúce šťastie.
PLECHOVÁ SVADBA: Po 8 rokoch manželstva. Manželia sa obdarúvajú lesklými kuchynskými predmetmi, formami na múčniky, príbormi a podobne.
9. výročie HLINENÉ

RUŽOVÁ SVADBA: .pripadá na 10. výročie sobáša. V tento deň má manžel svojej manželke venovať kyticu ruží
11. výročie OCEĽOVÁ

12. výročie HODVÁBNA

NIKLOVÁ SVADBA: PO 12,5 roku varuje: „Nezabúdaj na udržiavanie svojho osobného lesku.
13. výročie krajkové

14. výročie slonovinové

SKLENÁ SVADBA: po 15 rokoch. Vzťahy medzi manželmi musia byť jasné, priezračné ako sklo, preto sa navzájom venujú sklené predmety.
PORCELÁNOVÁ SVADBA: po 20 rokoch. Hosťom sa má podávať jedlo na novej porcelánovej súprave. Predpokladá sa, že zo starej už  nič nezostalo.
STRIEBORNÁ SVADBA: po 25 rokoch. Má sa zísť celá rodina, príbuzenstvo a zelený veniec z asparágusu má byť nahradený strieborným. Nový svadobný prsteň má mať striebornú ozdobu.
PERLOVÁ SVADBA: po 30 rokoch symbolizuje, že spoločne prežité roky na seba nadväzujú ako perly na náhrdelníku. Žena môže dostať k tomuto výročiu dar s perlami alebo aspoň s jednou perlou, hoci umelou.
ĽANOVÁ SVADBA: sa slávi v deň 35. výročia sobáša. V tento deň sa darujú ľanové obrusy.
HLINÍKOVÁ SVADBA: po 37,5 roku dokazuje, že šťastie manželského páru je trvalé.
RUBÍNOVÁ SVADBA:  po 40 rokoch. Svadobný prsteň má byť s rubínovou farbou lásky, vášne a ohňa.
ZLATÁ SVADBA: sa slávi po 50 rokoch manželského spolužitia. Zlaté prstene sa vymieňajú za nové pred oltárom, pretože ruky, ktoré ich nosili tie pôvodné, sa zmenili.
55. výročie SMARAGDOVÁ SVADBA

DIAMANTOVÁ SVADBA: sa oslavuje po 60 rokoch a je vyjadrením istoty, že nič už nemôže roztrhnúť pevný zväzok medzi manželmi.
ŽELEZNÁ SVADBA: Železná svadba sa oslavuje po 65 rokoch spolužitia. Dary sa už nevymieňajú, lebo pre jubilantov je cesta do obchodu ťažká.
KAMENÁ SVADBA: po 65,5 roku. Kto toto jubileum prežije, bude určite žiť najmenej 5 rokov.
BLAHODÁRNA SVADBA: po 70 rokoch sa má osláviť nie nákladnou hostinou, ale striedmosťou, gratuláciami všetkých príbuzných.
KORUNOVÁ SVADBA: Korunová svadba pripadá na 75.výročie sobáša. Výročie spoločného života vernosti a lásky manželského páru. Šťastní to ľudia, ktorí sa toho dožijú.

PO NOVOM

1. výročie bavlnenej svadby

2. výročie papierovej

3. výročie koženej

4. výročie kvetinovej či ovocnej

5. výročie drevenej

6. výročie železnej

7. výročie medenej

8. výročie bronzovej

9. výročie hlinenej

10. výročie cínovej

11. výročie oceľovej

12. výročie hodvábnej

13. výročie krajkovej

14. výročie slonovinovej

15. výročie krištáľovej

20. výročie porcelánovej

25. výročie striebornej svadby

30. výročie perlovej

35. výročie korálovej

40. výročie rubínovej

45. výročie zafírovej

50. výročie zlatá svadba

55. výročie smaragdovej

60. výročie diamantovej

70. výročie platinovej svadby.

Novodobé svadobné obrúčky z titánu a volfrámu

Titán a volfrám ako kovy na prstene - obrúčky sa používajú pomerne krátku dobu, asi 10 či 12 rokov (?), no získali si obľubu vzhľadom k tvrdosti kovu. Medzi výrazné prednosti prsteňov z titánu a volfrámu je nesporne TVRDOSŤ v porovnaní s tradičným zlatom, striebrom alebo platinou. Sú oveľa tvrdšie a ako som počula od známych, vraj volfrámový prsteň i obrúčku možno poškodiť asi iba diamantovým hrotom.

Druhou prednosťou je schopnosť TVAROVATEĽNOSTI. Jedna známa mala volframový prsteň na ruke a havarovali na aute. Odniesla to ruka, a vtedy ocenila, že má prsteň z volframu, pretože sa pri takejto nepredvídanej udalosti rozpadol na drobné kúsočky. Manžel jej kúpil nový, natešený, že to prežili. Inak, titán je tvárnejší ako volfrám, prsteň sa pri takejto nepríjemnej udalosti ohne na prste a sú ťažkosti potom, dostať ho z prsta dolu.

Treťou prednosťou je to, že obrúčka či prsteň má NÍZKU VÁHU. Titán je ľahší, čiže má nižšiu hustotu ako volfrám. Titánová zliatina je asi o tridsať či štyridsať percent ľahšia ako nehrdzavejúca oceľ a volfrámová je asi dvakrát ťažšia od titánovej, ako nehrdzavejúca oceľ.

Je známe, že titan reaguje s rôznymi chemikáliami a vytvára tak RÔZNOFAREBNOSNÉ zliatiny. Videla som volframový prsteň u mojej známej a tá ma informovala, že ho možno u nás kúpiť v čiernej farbe.

Štvrtou prednosťou je to, že titánové prstene možno UPRAVOVAŤ a GRAVÍROVAŤ. Opačne, gravírovanie volfrámového prsteňa či iného šperku je veľmi náročnou záležitosťou a v konečnom efekte to ani nie je vidno, čiže, gravírovanie je slabo viditeľné.

A piatou prednosťou je CENA. Titánové obrúčky sú lacnejšie ako volfrámové a to kvôli výrobe, pretože volfrámové šperky sa vyrábajú pri vysokej teplote a tá sa dosahuje vo vákuu či vo vodíkovom prostredí, čo zvyšuje náklady.

. Viac o svadbách a všetkom okolo nich sa dozviete TU i na tejto www stránke .

Každý si rád zaspomína na svoj svadobný deň a kto ho ešte nezažil, teší sa naň a túži po naplnení svojho života i so zážitkom práve najšťastnejšieho svadobného dňa. Dnes je mnoho služieb, vďaka ktorým sú dnešné svadby honosné a vrcholne esteticky pripravené, bohaté. Pre budúcich ženíchov a nevesty vychádza i časopis s názvom „SVADBA“. Okolo svadby je veľa prípravných prác, vybavovačiek, ale je i veselo. Zaujímavou formou podáva informácie na svoje stránke Miro Veselý: chcem.info, pozrite a prečítajte si, stojí to zato, stránku má esteticky dotvorenú perfektnými kresbami.

O svadbe v Rusku sa môžete dočítať TU i na stránke svadobného clubu a portále:“ Hurá, svadba“! či na stránke VIVAT svadba.

Nezabúdajme ani vo chvíľach šťastia na to, čo nás celoživotne duchovne povznáša, inšpiruje a napĺňa, na našu pôvodnú literatúru vydávanú Maticou slovenskou.

Poznámka:

V krajských novinách Hlásnik zo dňa 12. 4. 1998, ktoré píšu o ľuďoch z okresov, Nitra, Levice, Nové Zámky, Šaľa, Zlaté Moravce, Topoľčany a Komárno je zverejnený článok na strane číslo 9 pod názvom: „Netradičné „povinnosti“ Anežky Vražbovej“, ktorý napísal pán Ľubomír Sysel. V článku je písané o svadobných zvykoch obce.

POHREB

Cez mnohé storočia museli poddaní obce voziť svojich zosnulých do susednej obce Krušovce, kde ich pochovávali do vysvätenej zeme pri kostole. Za pastoračnej činnosti pána farára Mateja Turského (1728-1750) dal gróf Zay postaviť v našej obci kaplnku, ktorá slúžila aj na nedeľné bohoslužby. Ešte počas rakúsko-uhorskej monarchie dal Obecný úrad postaviť malú drevenú „umrlčiu komoru“ na novo vzniknutom cintoríne. Približne v roku 1860-70. Stalo sa tak takmer po trištvrte storočí keď bolo vyhlásené za platné zákonné kráľovské nariadenie zákazu pochovávania mŕtvych okolo kostola. V každej obci museli byť vymerané priestory na nové cintoríny. V susedných Dolných Chlebanoch sa to naplnilo v roku 1888, kedy bol postavený aj hlavný kríž. V „umrlčej komore“ boli vystieraní chudobní, bezmajetní a žobráci a takí, ktorí nikoho nemali. Vystierali aj tých, ktorí nemali v dome izbu nazývanú „prednica“ – spálňa v dome.

Ženy obliekli zomrelého do čiernych sviatočných šiat a vystreli ho v prednej izbe „prednici“ na posteli, na ktorej zomrel. Jeho perinu vyniesli v letnom čase von a v zimnom na povalu prevetrať. Po dva večery bolo pri mŕtvom modlenie, na ktoré chodili z blízkej rodiny, susedia a priatelia z dediny. Niekedy až do druhej hodiny v noci trvalo modlenie a  spievali sa aj nábožné pohrebné piesne. Pohrebný obrad sa odohrával na tretí deň na dvore domu zomrelého.

Pred pohrebom susedky pomohli chystať na kar guláš alebo slepačiu polievku, pečené kurence, či pečené mäso s knedľou. Po odchode na cintorín tieto susedky vyniesli von prevetrať posteľ a domáci potom naplnili „strožok“ novou slamou, aby im mŕtvy nezobral spánok a nezjavil sa im vo sne.

Na pohrebe pri poslednej rozlúčke rodina zomrelého nesmela na nikoho z blízkych zabudnúť, aby ich zavolali na kar. Na hrob bol daný jeden veniec za blízkych blížnych. V lete dávali aj kytice z kvetov z predzáhradiek. Po pohrebe šli najbližší na kar, ale aj pán farár s „modleníkom“ (modleníka robil viac ako 35 rokov Karol Vražba - povolaním záhradník) a hrobárom. Boli uhostení a vyplatení peniazmi. Dodržiavali sa „sedminy“ – to je týždeň po smrti, kedy sa v dome nič nerobilo, ženy nepriadli, netkali. Sedem dní po pohrebe sa kŕmila iba lichva a robili sa roboty okolo pece. Ostatné sa nesmelo robiť z úcty k zomrelému. Príbuzní chodili sviatočne oblečení a práve z úcty k zomrelému dodržiavali „sedminy“.

V roku 1928 žiadalo obecné zastupiteľstvo financie od štátu kvôli mimoriadnej potrebe postavenia „umrlčej komory“ pre zomrelých, lebo stará už bola rozpadnutá. Nová nebola postavená, lebo Obecný úrad nedostal financie od štátu. Ešte v roku 1970 vystierali obyvatelia obce svojich zosnulých doma v prednej izbe.

Po zákonnom nariadení, že zomrelí musia byť vystretí iba v domoch smútku nastala po roku 1976 taká situácia, že občania museli voziť svojich zosnulých do obce Rajčany, kde už bol postavený dom smútku. (V roku 1976 bola obec Horné Chlebany pričlenená k obci Rajčany a stala sa jej časťou.). Od roku 1980, keď sa zrekonštruovala kaplnka, vozili zosnulých do Rajčian iba v letnom čase, inak boli vystretí v zrekonštruovanej kaplnke obce, kde sa sv.omše a modlenia už vôbec nekonali.

Po šesťdesiatosem ročnej požiadavke Obecného zastupiteľstva (1928-1996) na postavenie „umrlčej komory“ dňa 2.11.1996 pán dekan Andrej Lasab posvätil novovybudovaný dom smútku. Po prvý krát v histórii obce majú obyvatelia dôstojný stánok pre rozlúčky so zosnulými, postavený za veľmi krátky čas, dobu jedného roka. Okrem domu smútku je na cintoríne vybudovaný sklad na pohrebné náradie a nová zvonica s novým zvonom z roku 1998.