OBYVATEĽSTVO

R. 1532 zaznamenáva súpis existenciu richtára v Horných (Veľkých) Chlebanoch v jednej poddanskej usadlosti a v r. 1553 už mala obec 4 porty. V r. 1715 boli v Chlebanoch po ničivých vojnách a povstaniach iba 3 domácnosti. V tom čase (1715) žili v obci - ich potomkovia v nej žijú dodnes - rodiny s priezviskami Kmotorka, Novotný, Kúdela, Bočkay, Gális, Kluka.

Od r. 1715 do r. 1761 bolo uzatvorených 59 sobášov v poddanskej dedine Felsö Helbin - Horné Chlebany a zomrelo 124 ľudí, z toho bolo 64 detí.

Pri sčítaní ľudu, domov a hospodárskych zvierat r. 1784 - 1787 bolo v obci 13 domov, v ktorých bývalo 27 rodín, čo predstavovalo 141 obyvateľov, z toho 4 sedliaci a 4 dediči, 17 želiarov a 62 detí. Obyvatelia sa dožívali vysokého veku ojedinele.

V roku 1866 vedelo čítať 50 ľudí a písať 15. Nájomníkom majera bol Jozef Hecht, mal sluhu Laufera hebrejského vierovyznania.

V obci žili 3 mlynári, majstrom bol Dino Henrik. Iba 2 domy boli so sieňami. Jeden z nich obýval Ján Novotný - roľník so 17 príslušníkmi rodu, z čoho boli 3 vdovy s rodinami. Dom mal sieň, izbu, 4 komory, kuchyňu, humno a dve maštale.

Počas 20. storočia sa v obci narodili tri páry dvojčiat.

V roku 2005 žije v obci 346 obyvateľov

Ku dňu 9. 5. 2005 v nej žije 346 obyvateľov, z toho:

172 žien, s priemerom života 45,4 rokov a

174 mužov s priemerom života 39,8 rokov.

Celkovo je priemerný život obyvateľov v obci 42,6 rokov.

Detí vo veku do 18 rokov žije v obci 55 a z toho je

mužského pohlavia 29 a 

ženského 26.

Mladí občania sú v celkovom počte obyvateľstva obce zastúpení 15,9%-tami.

Celkovo žije v obci 131 slobodných ľudí a z toho

pánov 79 a 

slobodných žien 52.

Vdovstvo žien je v obci jasné, pretože máme až 25 vdovíc a iba 2 vdovcov čo nasvedčuje, že ženy oveľa dlhšie žijú ako muži.

V obci je celkovo 86 ženatých mužov a 91 vydatých žien.

Najčastejší výskyt priezvísk obce v roku 2005

V obci je celkovo 27 rôznych priezvísk obyvateľov. Najčastejším priezviskom v obci je KÚDELA, ktoré sa vyskytuje u mužov 20 krát a u žien 19 krát, Druhým priezviskom je NOVOTNÁ 19 x a mužské NOVOTNÝ 10x. Tretie v poradí z najčastejších priezvísk je MEDO, ktoré sa vyskytuje 8 x.

V 19. storočí a do polovice 20. storočia bolo najčastejšie priezvisko NOVOTNÝ a KMOTORKA.

Prezývky obyvateľov obce počas storočí

(Spísané v roku 2000; vydané v publikácii CBRSK Horné Chlebany: História a súčasnosť: Spolok „Tri ruže“, str.20.-28.,

autor a vydavateľ: Anežka Vražbová Horné Chlebany 2001; doplnené a prepracované v máji roku 2005)

Vzhľadom k faktu, že duplicita priezvísk sa stala orieškom pre ľudí, obyvatelia si navzájom dávali rôzne prezývky, aby ihneď vedeli, kto do ktorého rodu patrí, s kým a aké má príbuzenské vzťahy.

Pri návštevách archívov a bádaní histórie obce Horné Chlebany som objavila jedno meno, ktoré mi pripomenulo prezývku jednej vetvy rodu Novotných. Stalo sa, našla som pôvod najstaršej prezývky „Brncovci, Brncíci“ v priezvisku „Brncíková“. Skrsla vo mne myšlienka zistiť, či náhodou neobjavím popri dokumentoch - vo vedľajších písomných poznámkach - aj iné mená, ktoré by pripomínali staré a známe prezývky zaužívané medzi obyvateľmi. Nestalo sa tak, nenašla som, ale... vzala som do rúk pero, papier a išla som medzi spoluobčanov s úmyslom vydolovať z nich všetko, čo vedia o svojich prezývkach. Spísala som tak prezývky obyvateľov obce a vznikla z toho malá štúdia vzniku a vývoja prezývok obyvateľov obce Horné Chlebany.

Tak, ako vznikali názvy obcí podľa zamerania pracovnej činnosti obyvateľov obcí pre zabezpečovanie kráľovského dvora, pánskych sídel a kláštorov napr.: Tesáre (opracovávanie dreva), Solčany (distribúcia soli), Chlebany (pečenie chleba pre kláštor) atď. a ako vznikali priezviská poddaných zameraných na určitú odbornú činnosť pre obce, panstvá, kláštory a pod., napr: Šuster, Krajčír, Kovár, Pastier, Hrobár, Hrnčiar atď., tak vznikali aj prezývky obyvateľov obcí na Slovensku podľa pracovných činností, priezvísk a mien rodinných príslušníkov z mužskej i ženskej vetvy, podľa určitých zvykov a zlozvykov jedincov, porovnávania spôsobu reči, chôdze, zvukov s vtákmi a zvieratami, z detských hatlanín, komických a iných situácií atď.

Niet obce na Slovensku, v ktorej by nebolo zaužívaným zvykom dávať spoluobčanom prezývky. Najčastejšie sa dávajú prezývky ľuďom s rovnakými menami a priezviskami. Prispievalo to k rýchlej orientácii kto je kto a ku ktorému rodu v obci patrí. Pre človeka žijúceho v spoločenstve ľudí a v určitej komunite je dôležité v každej dobe a v každom čase, aby vedel kam patrí.

Poddaní voľakedy nevlastnili občianske preukazy ako my dnes. Panské rody si viedli svoje rodostromy z praktického dôvodu dedenia majetkov. Poznanie rodov a rodinných vzťahov poznali obyvatelia pomerne ľahko vzhľadom k presne určeným pomenovaniam blízkych i vzdialenejších príbuzných mužskej a ženskej vetvy rodu, ako sa ľudovo hovorí „po meči a po praslici.“

V knihe „Frazeologický slovník“ autora P. Tvrdého - vydala Grafická únia, uč. Spol. v roku 1933 ako druhé doplnené vydanie - sa nachádzajú pod príslušnými heslami pomenovania rodiny s jej príslušníkmi v štruktúre rodinných vzťahov.

Môj syn Ing. Karol Vražba vypracoval znázornenie (i grafické) rodinných väzieb s príslušnými pomenovaniami - osloveniami pod názvom:

16. a 17. storočie s ničivými vojnami a povstaniami podnietili panstvá na Slovensku k vydaniu zákazu sťahovania sa poddaných bez povolenia pána. Cieľom tohoto zákazu bolo udržanie si pracovných síl na panských majetkoch. V Rakúsko – Uhorskej mnohonárodnej monarchii sa udržiavali národné komunity pospolu súdržnosťou a určitou izolovanosťou. V tejto dobe boli sobáše poddaných z dvoch panstiev ojedinelým javom. Obmedzenie pohybu poddaných prispelo k uzatváraniu manželstiev poddaných z jednej obce nanajvýš s niekým zo susedných obcí, ktoré ale boli majetkom ich zemepána. Panstvo odmietalo pripustiť stratu pracovných síl z dôvodu nasledovania manžela alebo manželky do iného panstva. Nebolo zriedkavosťou, že v malých obciach každý každého veľmi dobre poznal a všetky rodiny žijúce v malých obciach boli navzájom poprepájane v rodinných vzťahoch ako krstní a birmovní rodičia- kmotrovci.

V rodinách poddaných bola vysoká pôrodnosť, ale aj úmrtnosť novorodencov a malých detí. V takýchto úzkych obecných komunitách mali vedúce pozície s rešpektom bohaté dedinské rody majúce určité funkcie z poverenia panstva. Napr. obecní richtári a hospodári s obecným majetkom a pod., ktorí boli vykonávateľmi nariadení a zúčastňovali sa ako svedkovia pri rôznych majetkových sporoch obcí a panstiev. Obec Horné Chlebany bola poddanská obec panstva Krušovskovcov a na základe zákazu sťahovania sa poddaných do iných panstiev vznikalo rozmnožovanie sa rovnakých mien a priezvísk. Prirodzenou cestou vznikalo množstvo prezývok kvôli orientácii kto ku komu patrí.

Obecné komunity, keď poddaní nemohli o sebe vôbec rozhodovať, je možné prirovnať k etnickej skupine odkázanej na to, čo určitý národ (kde etnická skupina žije) urobí pre túto etnickú skupinu, čo nariadi tejto etnickej skupine, ako sa postará o túto etnickú skupinu, ako rozhodne o tejto etnickej skupine atď. Identita tejto etnickej skupiny je uchovávaná v určitej izolácii od národa v krajine ktorého žije.

Tak sa poddaní museli starať jeden o druhého a navzájom si pomáhať. Keď niekto z nich zlyhal, ďalší jeho chyby a pády naprávali a preberali zodpovednosť za neho a jeho rodinu. O siroty sa starali ich krstní rodičia a starcov museli doopatrovať deti a vnúčence.

Najstaršie rody obce Horné Chlebany sú Kmotorka a Novotný

Pri spisovaní histórie obce som našla v matrike záznam priezviska Brncíková, vyskytujúcom sa v obci po r. 1700.

V 18. storočí v obci Horné Chlebany - konkrétne v roku 1715 - sa pri krstoch zapisovalo do farských matrík iba plné meno otca dieťaťa a krstné meno matky, nie však vo všetkých farnostiach. Neskôr sa uvádzajú i priezviská matiek napr. Novotná rodená Kmotorková. Zaujalo ma to z dôvodu, že ešte dnes existuje v rode Novotnovcov prezývka Brncík, Brnco, Brnec, Brncák, Brncíčka, Brncáčka, Brncula, Brncovi, Brncovci, Brncáci, ktorá sa mení podľa dobovej gramatiky a slangu. S najväčšou pravdepodobnosťou sa Brncíková stala manželkou jedného z mnohopočetnej rodiny Novotnovcov a ich potomkov začali prezývať Brncíkovci, Brncáci, Brncíci, Brncovci, Brncovi, Brnco, čo v praxi znamenalo otázku:

„Ktorý Novotný? – a odpoveď: „Brncíčkin,“ podľa vtedajšieho používania slovenského jazyka.

Prezývky podľa priezviska rodu manželky

V druhej polovici 19. storočia vznikli prezývky z priezviska rodu manželky v rodine Gregora. N. – Mrnčíka, ktorý bol richtárom a prvým knihovníkom v obci. Prezývka vznikla podľa priezviska manželkinej vetvy rodu. Všetci členovia rodu majú už sto rokov prezývku Mrnčíkovci, Mrnčík, Mrnčíci, Mrčíkova, Mrnčíčka.

Jeho dcéra, ktorá sa vydala za J. K. a má s ním 4 synov, je naďalej prezývaná Mrnčíčka, no ku tejto prezývke pribudla ďalšia spotvorením priezviska jej manžela na Kliešťar, Kliešťarka, Kliešťari, Kliešťarovci, Klieštenka, Kliešťarova, čo sa prenáša na jej synov a vnúčence.

Osobitnú prezývku má J. K. ml., ktorá vznikla z profesie maliara bytov - „Picasso“.

Podľa priezviska prababky je v rode A. N. prezývka Kanko. Prezývka vznikla na prelome začiatku 20. storočia a používaná je naďalej na prelome konca 20. storočia na deti A.N. ml. a jeho deti.

Ďalšie prezývky z priezviska v rode manželky vznikli v rodine Š. K. – Šedáka, v rodine Š. N. – Miklasa, v rodine J. N. – Rapku, v rodine J. Š. – Dodeja - Kabača, v rodine G. B.– Kapuškinho, v rodine J. L. – Pujdaka, v rodine Š. K. – Gromuskinho, v rodine J. K. – Králkinho, v rodine Š. M. – Holca, v rodine A. E. – Lučkov, v rodine E. H. – Bajzíčkin a v rodine J. K. – Srokov, ktorý si vzal za manželku Srokovú. Jeho deti sú dodnes prezývané Srokovci, Srokovi, Sročkiny, Sročka, Srokovec.

J. Š. – Dodej, Dodejov, Dodejkin si vzal za manželku Kabačovu a jeho dcéry už v obci prezývali Kabačky, Kabačove, Kabačkine, Kabačkane. K prezývke Dodej pribudla prezývka Kabač a kým Ján žil v obci s druhou manželkou, pretože jeho manželka zomrela, ľudia používali obe prezývky rovnako a prezývali tak aj jeho druhú manželku. Rodinu G. Š. (brata J. Š.) a jeho potomkov prezývajú naďalej Dodejovi. Manželka G. Š. zo Solčianok ako stará mama vychovala deti svojej dcéry, vnúčence.

S istotou možno povedať, že prezývka potomkov Novotných – Brncovi je jedna z najstarších prezývok obce Horné Chlebany, ktorá pretrváva dodnes od začiatku 18. storočia.

Po nej sú to prezývky Novotnovcov: Mrnčík, Bandík, Seliak, Kanko, Rapko, Miklas a prezývka Šedák, ktorá patrí rodu Kmotorkovcov.

Troch bratov Bélu G. a ich potomkov prezývajú Kakačovi, Kakačovci, Kakači, Kakačkiny, Kakač, Kakačov. Potomkovia V. (Belu) už v obci nežijú (Vladko, ako mládenec zomrel). Prezývka vznikla v rodine G. z prezývky v rode jeho manželky. Nezistila som podľa čoho vznikla, hoci láka vysvetlenie, že mohla vzniknúť zo slova používajúceho u matiek malých detí, aby kakali do nočníčka. V tej dobe však nočníčky boli zväčša iba v panských domácnostiach a v nemocniciach, tak nie je pravdepodobné, že prezývka vznikla na základe odvodeniny od slova kakať. S najväčšou pravdepodobnosťou prezývka Kakač bude spotvoreninou priezviska v rode jeho manželky, pochádzajúcej zo susednej obce. Nik z opýtaných mi nedal odpoveď na to, ako a kedy vznikla prezývka Kakač. Prezývka prirodzenou cestou zaniká, po smrti ich rodičov Bélu a Pailínky z potomkov Kakačovcov už nik v obci nie je prihlásený na trvalom pobyte.

Gazdu Halma prezývali Gendešovi, Gendešovci, Gendeš, Gendeška. Nepodarilo sa mi zistiť ako prišli k tejto prezývke a taktiež sa mi nepodarilo zistiť pôvod prezývky J. M. - Culinka, Culko, Culinko, Culkin, Culkina, Culinkova, Culkova.

Prezývky podľa krstného mena manželky

V poslednom desaťročí dvadsiateho storočia sa hovorí manželovi J. a synovi D. P. podľa mena manželky - Štefkin, Štefkiny. Jej otca R. M. a matku M.M. prezývali aj Dino, Dinova, Dinovci podľa krstného mena otca - Dionýza M.

Prezývky odvodenné od krstných mien otcov a starých otcov

Prezývky v obci z prvej tretiny 20. storočia vznikli odvodeninou od krstných mien otcov a starých otcov, ale i podľa mien starých mám ako napríklad: V. N. – Valentov (Valent), J. K. – Tivov (Tivadár), D. K. – Dežinkov (Dezider), V. M. – Viktušov (Viktor), M. B. – Peterov (Peter). Prezývka J. N. - Bridka je odvodená od krstného mena starej matky Brigity, ktorej hovorili po domácky Bridka.

J. K. - Pepo, (narodil sa v Čechách a vyrastal na Slovensku), keďže sa narodil v Čechách volali ho od malička po domácky Pepo, Pepík a jeho potomkovia majú prezývku Pepovci, Pepovi, ten od Pepa, Pepov.

Prezývky odvodené od priezviska

Potomkov prvého kronikára obce pochádzajúceho z Moravy - Adolfa Vozáka (kroniku začal spisovať v roku 1933) prezývajú v obci podľa priezviska - Vozákovci. Časom prezývka Vozákovci pochádzajúca z priezviska Vozák nadobúda premenu na prelome 20. storočia, keď podľa krstného mena vnuka prvého kronikára v obci, Adolfa M., začali spoluobčania prezývať jeho deti podľa jeho domáckeho mena Dolo, ako Dolovci, Dolovi, Dolova, Dolkiny, Dolkin, Dolka, Dolov, Dolkina. Staršia generácie obce prezýva rod Adolfa M. - Vozákovci a mladšia generácia - Dolovci.

Prezývky podľa majiteľa poľa

V rodine predka V. N. – Seliaka vznikla prezývka odkúpením role od človeka s priezviskom NoviSedlak (jeho priezvisko sa písalo s veľkým „S“ uprostred slova, čo nie je bežné v slovenskom jazyku), tzv. „Seliakove role.“ Priezvisko bohatého gazdu obce - zapísaný je v urbárskych tabuľkách s ďalšími troma gazdami obce, bol viac krát zvolený za richtára obce - NoviSedlak v obci zaniklo, no toto priezvisko sa ešte dnes vyskytuje na severe stredného Slovenska a názov „Seliakove role“ - v intraviláne obce - zostal zaznačený v katastrálnych mapách.

Prezývky podľa názvu obce

Prezývka Olichovský, Olichovská vznikla podľa názvu obce Olichov z ktorej pochádzal V. K. Vendelína s manželkou a ich deti začali v obci prezývať Olichovskí. Úmrtím manželov a odhlásením sa z trvalého pobytu ich syna, žije v Bratislave a je kameramanom v televízii, kde pôsobí aj jeho dcéra, a ich dcéry, ktorá je zubnou lekárkou, prezývka Olichovský prirodzenou cestou zanikla po roku 1990.

Podľa obce Chynorany, odkiaľ pochádzala manželka J. Š. prezývali aj jeho – Chynoriankin, Chynoriankiny, Chynoriankine, Chynoranec, Jožove Chynorancove deti. Prezývka už dnes nie je v bežnom slovníku ľudí. Sporadicky ju hovorí iba staršia generácia. Okrem prezývky Chynoriankin ho prezývali aj Viktorin, podľa krstného mena manželky a deťom hovorili v obci „Viktorini“.

Prezývky podľa profesnej a inej činnosti

V poslednej štvrtine 19. storočia predok J. K. – „Pastiera“ dostal prezývku podľa pracovnej činnosti v obci ako obecný pastier. Takisto predok J. K., ktorý bol v obci obuvníkom a opravárom obuvi, získal prezývku „Šuster.“

Prezývku Záhradník, podľa profesnej činnosti, dostal Karol Vražba, ktorý bol vyučeným záhradníkom a pracoval v majeri veľkostatkára Imricha Motešického. Hoci nositeľom priezviska Vražba bol v obci iba on, nevyhol sa prezývke Záhradník, ktorá naďalej pretrváva u jeho troch vnukov a siedmych pravnukov. Keďže som sa vydala za syna Karola Vražbu - Imricha, i mňa prezývajú Záhradníčka, Záhradníková, tá od Záhradníkov.

Taktiež prezývka z rodu J. M. zo susednej obce – Červík vznikla z profesnej činnosti jeho brata, ktorý pracoval „na majeri“ v Horných Chlebanoch. O človeku pracujúcom so zemou sa hovorievalo: „Hrabe sa v zemi, kuce sa v zemi, prehadzuje zem ako červík.“ J. M. prišiel do obce už s prezývkou, ktorú mal v rodnej obci a umocnila sa, keď sa zamestnal vo Výskumno - šľachtiteľskej stanici, kde pestuje zeleninu a kvety v skleníkoch. Okrem tohoto vzniku prezývky som sa dozvedela od J. M., že ho doma ako vzrastom najnižšieho a najmladšieho z rodiny oslovovali Červík. Nech už vznikla prezývka tak alebo onak, obaja bratia pracovali v poľnohospodárstve a prezývka Červík zostáva naďalej u ich potomkov.

J. a E. K. a jeho rodinu prezývajú na prelome päťdesiatych rokov Papaťka, Papaťkovci, Papaťkovi, Papaťkiny. Prezývka vznikla pri pasení husí v detskom veku a pretrvala dodnes, viac sa však používa u staršej generácie.

Prezývky podľa zvyku, častého a dlhoročného opakovania jednej vety a konania podľa nej

Z často opakovanej vety: „Oko za oko, zub za zub“ v rodine F. N. vznikla po roku 1920 prezývka Okodáš.

Pán F. N. bol známy ako veľmi temperamentný človek, ktorý si nedal nikomu a z ničoho „odorať“. Dokázal si obhajovať seba a svoju rodinu všetkými možnými spôsobmi. Jeho sedem potomkov prezývali spoluobčania Okodášovci, Okodášovi, Okodáši, Okodáš, Okodáška až kým nezomrel jeden z nich profesiou železničiar a následne ďalší bezdetný invalid. Prezývka Okodáš zanikla prirodzenou cestou, odsťahovaním potomkov z trvalého bydliska v obci a úmrtiami.

Prezývky podľa obľúbenej činnosti a spôsobu pohybu

Približne v dvadsiatych rokoch došlo k vzniku prezývky Hingáč, ktorá časom potlačila pretrvanie prezývky Seliak. V. N. sa ako malý chlapec veľmi rád hojdal a aj jeho chôdza pripomínala „hojdavý pohyb“. Hojdanie sa voľakedy hovorilo ľudovo ako „hinganie sa na hingale, hingať.“ Z činnosti, ktorú mal rád ako dieťa a podľa jeho chôdze vznikla prezývka Hingáč.

Podobne z detskej záľuby, určitej činnosti, dostal prezývku na začiatku tohoto storočia J. N. - Klincár. Prezývka v rode J. N. - „Klincár“ vznikla zo záľuby jeho deda, ktorý rád robil s kladivom a hlavne rád pribíjal klince. Dedo synovi i vnukovi zo žartu hovorieval: „Z teba raz bude klincár, keď chceš stále iba klince pribíjať.“ Klincárom sa aj stal, ale v podobe prezývky, ktorá pretrváva u šiestich súrodencov a ich potomkov.

Prezývky podľa nedokonalej reči, detskej hatlaniny

Iná bola pohnútka k vzniku prezývky Bandík v rode F. N. Keď bol otec pána F. ako malý chlapec, nevedel po otcovi, ktorý neznášal pandúrov a nazýval ich „pandúrsky banditi“, vysloviť slovo banditi. Tak opakoval po otcovi: „Bandíky, bandíky.“ Od malička mu doma hovorili:

-„Ty môj malý bandík“. Prezývka Bandík, Bandíkovci, Bandíci pretrváva dodnes u potomkov R. N. a jeho dcéry V. J. i vnúčeniec a takisto u O. Š. a jej potomkov.

J. K. – Brička bol bírešom u pána Finku a Motešického. Na starosti mal starostlivosť o kone. (Kočišom u pána bol J. L.) Keďže J. K. podľa potreby vozil na bričke i panstvo majera, prezývali ho Brička, ale až po veselej udalosti. Jeho trojročný syn Janíčko hovoril namiesto spoluhlásky b – spoluhlásku p a spoluhlásku r nevedel povedať. Keď malého Janíčka vozil otec na panskej bričke, chválil sa s tým malý Janíčko aj pánovi Motešickému hovoriac:

- „Môj tata má bričku a vozí ma.“ Samozrejme, že namiesto b povedal p a r vynechal. Keď sa pán Motešický spýtal malého Janka, čo má jeho otec (myslel tým bričku), on veľmi rozradostnene opakoval: „Môj tata má...,“ na čom sa pán Motešický aj s ostatnými poslucháčmi vždy zasmial a dal mu nejakú sladkosť.

Postupom času prezývka z detskej hatlaniny sa pretvárala na profesnú prezývku Železiar. J. K. robil odbornú prácu armovača na stavbách a jeho potomkov prezývali Železiarovi, deti J. Železiara, tí od Železiara, Železiarovci. Na prelome storočia v roku 2000 už prezývku Brička nie je často počuť, viac sa hovorí  Železiar.

Podľa Bričkovho brata Dezidera, ktorý má viacdetnú rodinu, je zaužívané aj hovorenie:

-„Ktorého to je decko? No Dežinkovho brata, toho, čo má len tri deti. Prezývka Dežinkove deti vznikla z krstného mena ich otca, ktorý je bratom J.K.- Bričku.

Prezývky podľa záľuby v spievaní a opakovaní slova, vety

Š. N. – Miklasovi (prezývka Miklas vznikla z priezviska starej matky, aby sa určilo do ktorého rodu patrí) prischla ďalšia prezývka Čipčík, Čibčík. Záľubu Š. N. v spievaní pri práci prirovnávali k citoslovciam štebotania vtákov: „číp, číp – čík, čík.“ Táto prezývka začala pomaly potláčať do úzadia prezývku Miklas. Zatiaľ sa používajú obe prezývky tak, ako pri prezývke Vozákovci – Dolovci.

Pavol Z. dostal prezývku podľa zvyku hovoriť svojej manželke „mamička“ a oslovoval ju tak nielen súkromne, ale v reči o rodine vždy povedal „Moja mamička, naša mamička“ a nasledovalo manželkine meno. Prezývka Mamička, Mamičkiné, Mamičkin, Mamičkiní, odsťahovaním sa jeho potomkov z obce zanikla prirodzenou cestou.

Gendešov vnuk J. S. získal prezývku Gula. V detskom veku, približne v roku 1980, mal vo zvyku hovorenie vety na futbalových zápasoch: „Gula fičí, bude gól!“ Jeho moletnejšia postava s opakovaním uvedenej vety sa stali dôvodom na prezývku, ktorú používa terajšia generácia mladých a mladších.

Prezývka podľa slova z úryvku divadelnej hry

Prezývku Holubička dostal J. G. zo susednej obce pri jednom ochotníckom divadelnom vystúpení, kde hovoril text: „Ja som holubička malá...“ a spadol na javisku na zadok, čo vyvolalo všeobecnú veselosť a smiech divákov, hoci hra mala byť tragédiou. Hra neskončila ako tragédia, no stala sa trvalou spomienkou na tragikomickú situáciu pri jej hraní. Táto prezývka pretrváva a používajú ju ľudia obce častejšie ako Halas a Rapko. Potomkov H. N. prezýva mladšia generácie obce Holubičkovci a staršia Rapkovci sporadickejšie Halasovci.

Prezývka po cudzom, inom človeku

J. N. – Rapko, Halas. K prezývke Halas prišiel ako mládenec medzi kamarátmi, keď rozprával ako robí na dome s pokrývačom Halasom. Dostal prezývku po majstrovi pokrývačovi Halasovi. Jeho potomkovia mali teda dve prezývky a to Rapkovi a Halasovi. Rapkovi je staršia prezývka rodu predkov J. N. a jeho bratov. Keď sa vydala jeho dcéra za J. G. zo susednej dediny, začala prezývky Rapko a Halas potláčať do úzadia prezývka - Holubička.

Syna Pujdakovej, Štefana K. začali približne v osemdesiatych rokoch 20. stor. prezývať Paliatka. Štefan hrával futbal a kamarátom niečím pripomínal futbalistu zo Slovanu Bratislava. Keď si vzal za manželku Zuzanu. N. – Brncovú, prezývajú ho i podľa manželky – Brnec, muž Brncovky, Števo Zuzin, ale jeho vrstovníci ho naďalej prezývajú Paliatka a jeho deti malí Paliatkovci.

Prezývka podľa prezývok

Tri sestry E. K. – Šedákovú, J. Š. – Dodejovú a M. K. – Pastierovú prezývajú Pujdačky, Pujdakové, Pujdačkine podľa prezývky rodu zo strany ich matky zo susednej obce - z matkinej strany.

Prezývky zo žartu

Takisto Dežinkov syn J. K. dostal v roku 1980 prezývku Koperník, keď pred bývalým Klubom mládeže rozprával svoje tvrdenie o hviezdach, „to ale nebola jeho parketa“, nepresvedčil a kamaráti ho začali zo žartu prezývať Koperník. Prezývka pretrváva dodnes.

Mládežníkovi P. K. na tanečnej zábave vymysleli kamaráti prezývku Gajda, Gajdár. Častejšie mal totiž vykasanú košeľu von z nohavíc a ľudovo sa tomu hovorí: „Si rozgajdaný, si ako gajdár s holým pupkom“, „košeľu máš na sebe rozgajdanú ako gajdu“ a pod. Po jeho ženbe a odsťahovaní sa z obce prezývka Gajda, Gajdár zanikla.

Približne v roku 1980 vznikla prezývka Dian, ktorú dostal P. K. (Papaťkov) podľa používania mentolovej alpy na potieranie čela. Mentolový tekutý prostriedok na schladenie horúceho čela a na podporu trávenia bol a aj je používaný v každej domácnosti a je vybavením domácej lekárničky. Alpa mala pred rokmi názov „Diana“ a šuhaj Peter K. stále používal jej zastaralý názov a hovorieval vetu: „Neni nad Dianu!“ Okrem toho, raz požil väčšie množstvo tejto tekutiny z čoho mu nebolo dobre na žalúdok. Mladšia generácia podľa prezývky P. K. prezýva aj jeho súrodencov a rodičov Dian, Dianka, Dianovci, Dianovi, Dianov, Diankin. Staršia generácia naďalej prezýva rodiny J. a E. K. – Papaťkovci, Papaťkovi, Papaťkiny, Papaťkov, Papaťkina a mladšia už len Dian, Dianovci.

Prezývky podľa nosenia odevu

J. K. Tivov, získal prezývku Jelenica. Približne v roku 1980 až 1985 dosť dlho a často mal na sebe moderné a pekné jelenicové sako a to sa stalo podnetom pre futbalistov (robil futbalového rozhodcu), aby mu dali prezývku Jelenica.

Podľa nosenia odevu toho istého druhu, saka z koženého materiálu nazývaného jelenica, začali prezývať Jelenica aj ďalšieho futbalového hráča za T.J. H. Chlebany - menovca J.K. uvedeného v predošlej vete, Jozefa K. „od majera,“ ktorý už mal prezývku po matke Gromus, Gromuska, Gromuskin, Gromusov. Obom rovnomenným J. K. - priaznivcom futbalu, dali kamaráti futbalisti prezývku Jelenica, ale na konci 20. storočia prezývajú Jelenica už iba jedného. Druhý J. K. - Gromus sa odsťahoval a jeho odchodom z trvalého pobytu v obci prezývka zanikla, ako aj po smrti jeho rodičov prezývka Gromus.

Prezývka zo spotvoreného krstného mena

Miroslav K. s prezývkou Šedák, získal novú prezývku Mikino a vymysleli mu ju kamaráti s ktorými hrával futbal. Mladšia generácia už prezýva jeho manželku a potomkov Mikinovci, Mikinova dievka, Mikinov syn, Mikino od Šedáka.

Keď na niektoré priezviská neboli vymyslené prezývky, tak sa zaužívalo nehovoriť medzi sebou priezvisko ženského rodu s koncovkou „OVA“, ale „KA“, napr.: Mikuláška, Bočkayka, Štrehoberka, Maťaška. Táto koncovka je používaná aj u prezývok napr.: Kukarka, Klincárka, Mrnčíčka atď.

Bez prezývky zostalo v obci 34 priezvísk.

Na sklonku 20. storočia a na začiatku 21. storočia a nového tisícročia už nevznikajú prezývky kvôli orientácii kto je kto a ku ktorému rodu patrí. Mladšia generácia si vymýšľa situačné prezývky ako napríklad: zo spôsobu nosenia odevu (Gajdár), niečo rád nosiť na sebe oblečené (Jelenica), podľa spôsobu činnosti alebo výzoru, podoby na niekoho (Paliatka), z tvrdenia niečoho, čo nie je podložené faktami (Koperník), z heslovitého tvrdenia - obľuby niečoho (Dian) z čoho si urobia posmech a prezývka je na svete.

Aj prezývky v obci podliehajú pohybu doby a kúltúrno – hospodársko – ekonomicko - politicko - sociálnym zmenám, ktoré na obyvateľov obce pôsobia.

Ďakujem všetkým ochotným spoluobčanom za informácie o ich prezývkach, osobitne Novotnovcom, Kmotorkovcom a Kúdelovcom.

V štúdii pre verejnosť, na žiadosť viacerých, ktorých sa obsah štúdie týka, neuvádzam pri prezývkach plné mená a priezviská.

Autorka: Vražbová Anežka

--------------------------------------------------------------------------------------

Zdroj:

Podklady na spracovanie prezývok obce Horné Chlebany sú získané z: Písomné záznamy v matrike Farského úradu v Krušovciach z rokov: 1715 – 1716, 1758 –1812, v Urbárskych písomnostiach Župný kraj I. fasc. III. No 22 H. Chlebany r. 1780 Šoba Nitra pobočka Šaľa nad Váhom, Az elsö magyarorsagi nepsamlálás 1784 –1787 str. 106 - 107 a Sčítanie ľudu r. 1869 Šoba Nitra; Od žijúcich obyvateľov obce Horné Chlebany, ktorých prezývky sa dodnes používajú; Archívne materiály o obci z archívov: Okresný archív Topoľčany, Štátny oblastný archív (ŠOBA) Ivanka pri Nitre, ŠOBA - pobočka Šaľa nad Váhom, Štátny archív Slovenskej Akadémie vied (SAV) Bratislava; Kronika obce Horné Chlebany.

Napísali:

O prezývkach obce Horné Chlebany bol zverejnený článok v Obecných novinách Ročník X/č.22 dňa 23. mája 2000 pod názvom: „Hra, či seriózny výskum?“- v rubrike: „Z regiónov“. Napísal pán: Miro Potančok.

http://www.sweb.cz/hornechlebany