Slovania žili v rodovom zriadení a potomkovia jedného praotca žili pospolu tvoriac rod. Hlavou bol starešina - kmeť - ako rodový náčelník. V 5. -7. stor. viac príbuzenských rodov tvorilo kmeť a najvýznamnejší kmeňový náčelník sa stával kniežaťom. Uctievali Perúna - boha hromu a búrky, Vesnu lebo Ladu - darkyňu života a jari, Morenu - bohyňu zimy a smrti a Velesa - ochrancu stáda.

Postupne boli osídľované úrodné sprašové terasy, nivy riek vhodné na poľnohospodárstvo a dobytkárstvo.

Stredné Ponitrie bolo už na konci 5. stor. značné kultivované a osídlené. Na pravobrežných prítokoch Nitry bolo slovanské osídlenie i v Krušovciach, Chlebanoch, Rajčanoch a v Norovciach. Naši predkovia preto mohli nadviazať na staršie osídľovacie procesy a tak natrvalo ovplyvniť charakter tunajšieho osídlenia.

Nie je bez zaujímavosti, že osídlenie dokázané nálezom v Krušovciach - Dolných Chlebanoch z ll. stor. a nález nespočetného súboru črepov nájdených r. 1969 p. Opluštilom a Gergelom pri prieskume katastra obce v Horných Chlebanoch spojenom s obhliadkou ryhy pre vodovodné potrubie, stavia obec do zaujímavého svetla. Situovanie Chlebian medzi Krušovcami a Rajčanmi sa javí ako súčasť väčšieho komplexu súvisiaceho s rádom templárov, resp. johanitov.

Celé Ponitrie po Uherce a Uhrovec sa stalo súčasťou Uhorského štátu. Štefan I. využíval veľkomoravskú tradíciu a slovienske osídlenie nebolo narušené staromaďarskými zásahmi. Úradnou rečou v Uhorsku sa stala latinčina. Podobne ako kráľ Karol veľký vytvoril štátnu správu. Hradskí bojovníci rytieri boli oslobodení od platenia všetkých daní a poplatkov, čím boli vytvorené základy vzniku drobnej šľachty - zemianstva.

V stredoveku ešte neboli špecializovaní remeselníci, preto bolo využívané roľnícke obyvateľstvo v služobných osadách, kde okrem svojej práce vykonávali služby panstvu. Na základe špecializovaných služieb služobných osád dostali osady svoje názvy ako napr. Solčany - osada strážcov soľných skladov, Hrnčiarovce - výroba hlinených hrncov, Kovarce - spracovávanie železa atď.

Roku 1328 uvádza prvá písomná zmienka o nerozdelenej obci Horné Chlebany pod názvom Halban, ako majetku Rajčániovcov, vedľajšej vetvy šľachticov z Krušoviec a Lipovníka. Za kráľa Ľudovíta I. (1342 - 1382), ktorý vyniesol zákon, že sa poddaní nesmú sťahovať na majetky iného zemepána bez súhlasu vrchnosti, sa obec spomína pod názvom Helben r. 1381.

Podľa najstarších uhorských zákonov bolo povinných každých 10 osád nájsť si miesto a postaviť vlastný kostol. V susedných Krušovciach boli 2 kostoly i kláštor a v služobných osadách vykonávali roľníci špeciálne služby panstvu, tak môžeme pripustiť, že obec má názov podľa činnosti obyvateľstva, čiže pečenia chleba pre predpokladanú rádovú komendu rytierov Templárov či Johanitov, ktorí vyvíjali v tom čase aktivity v oblasti náboženskej, liečiteľskej ale i vojensko-strážnej. Historici skúmajúci dejiny rytierskych rádov dochádzajú k záveru, že na prítomnosť rádov možno usudzovať aj na základe miestnych názvov obcí Raj, Betlehem, Jordán a pod.

Susedná obec Rajčany, ako sa javí, patria tiež do tohoto typu obcí. Rytierskym rádom, ktorý v Topoľčanoch a na okolí pôsobil, neboli však templári, ale zrejme johaniti vyvíjajúci v tom čase aktivity v oblasti náboženskej, liečiteľskej ale i vojensko-strážnej. Existenciu kláštora pri kostole nemožno vylúčiť, hoci sa spomína až v 16. stor.

Ešte nebol urobený archeologický prieskum okolia krušovského kostola, aby sa stavba kláštora potvrdila. V tom období, podľa cirkevných zákonov, farníci privážali zosnulých ku kostolu a pochovávať ich museli do vysvätenej pôdy okolo neho. Vtedy sa ešte tolerovalo vkladanie mince do úst zosnulého tzv. obolus mŕtvych, čo dnes slúži archeológom ako datovací prostriedok.

V 13. stor. bolo naturálne hospodárstvo a popri pestovaní obilnín sedliaci venovali pozornosť zakladaniu viníc, ktoré boli dôležitým zdrojom peňažných príjmov z predaja dorobeného vína. Potomok Betlehema Rajčániho z rodu Lipovníckeho (Lyponuk) Mikuláš založil vinohrad spomínaný v r. 1397. Rozsah vinohradov sa vyjadroval počtom robotníkov (kopáčov) potrebných na obrábanie. Vinohrad pripadajúci na 1 kopáča predstavoval rozlohu asi 94 siah, na 1 uhorské jutro (1200 siah) pripadlo teda 12 kopáčov a na 1 ha 30 kopáčov. Viac poznatkov o vinohradoch poskytujú súpisy desiatkov z vína, odvádzaných poddanými cirkevnej vrchnosti v 16. - 17. storočí.

Už v druhej polovici 13. stor. bola majetková držba šľachtického rodu z Krušoviec rozsiahla a zahŕňala pôvodné chotáre dnešných Krušoviec, Horných a Dolných Chlebian, Rajčian, Veľkých a Malých Bedzian, Noroviec, Solčianok, Livinej, Borčian, Dolných Naštíc a Biskupíc.

Hospodársky silnou skupinou boli v obci sedliaci vlastniaci celú poddanskú usadlosť alebo jej časť.

Vo vnútri takejto skupiny boli však rozdiely počnúc majiteľmi celej či polovičnej usadlosti a končiac sedliakmi vlastniacimi časť usadlosti (1/8, 1/16, 1/32).

Želiari mohli mať dom a kúsok poľa alebo boli bez domu tzv. podželiari. Nazývali ich hofieri.

Poslednou skupinou poddanského obyvateľstva boli sluhovia nemajúci žiadny majetok a slúžiaci u sedliakov alebo boli čeľadníkmi šľachtického majera.

Ako vyvinutá dedina sa obec spomína r. 1426 už ako majetok Krušovskovcov. Majetkové podiely v Chlebanoch mal i rod Bacskády z blízkeho Baštína. V súpise príjmov ostrihomského arcibiskupstva sa uvádza z r. 1571 - 1573, že obce Dolné a Horné Chlebany platili spolu poplatok 12 zlatých. Najbohatším zemanom bol šľachtic Koroši, ktorý v r. 1600 prispieval na obranu proti Turkom ročne 2 zl., ostatní 1 zl.

Postupne od roku 1655 do roku 1718 získal majetkové podiely z Krušoviec, Dolných i Horných Chlebian, Malých a Veľkých Bedzian, Nemečiek a Noroviec nový majiteľ Peter Beréni s Katarínou Onoriovou.

Zemepánmi Chlebian boli v roku 1713 bratia - evanjelici - Alexander a Matej Ujfaluši a majetkové podiely v obci mali aj rody Beréniovcov, Zichiovcov, Korošiovcov, Zayovcov získané sobášmi, donáciami – kúpou.

V r. 1715 boli v Chlebanoch iba 3 domácnosti po ničivých vojnách a povstaniach.

Jedna z nich mohla byť na parcele č. 33, terajšia záhrada so základmi starého domu Imricha Vražbu, kde jeho syn Ing. Karol Vražba našiel 5. 7. 1996 črepiny hlinených nádob zo 16.-17., 18.-19. stor. v dvoch ohniskách. Jedno ohnisko bolo 30-40 cm od povrchu zeme a druhé v hĺbke 1,30 m.

V tomto období žili v obci rodiny s priezviskami:

Od r. 1715 do r. 1761 bolo uzatvorených 59 sobášov poddanskej dedine Felsö Helbin - Horné Chlebany a zomrelo 124ľudí, z toho bolo 64 detí.

ŠĽACHTICKÉ RODY späté s dejinami Horných Chlebian

Napísal Miroslav Kollár

Pôsobenie šľachtických rodov v našich obciach dnes pripomínajú najmä kaštiele, kúrie, kostoly, kaplnky, hrobky a niektoré chotárne názvy.
Horné a Dolné Chlebany, Krušovce, Rajčany a ďalšie obce v okolí Topoľčian patrili v 13. storočí k majetkovej doméne starého šľachtického rodu z Branča, Lipovníka a Krušoviec. Jeho rozvetvením a delením majetkov vznikli z neho samostatné rody Chlebiansky (Helbényi), Krušovský (Korossy), Lipovnícky, Konček z Krušoviec, Septinský z Hajnej Novej Vsi, Rajčiansky (Rajcsányi) a iné. Početní potomkovia týchto rodov vlastnili zväčša rozdrobené a menšie majetkové podiely v rôznych obciach a zaradili sa medzi nižšiu a strednú šľachtu (zemianstvo). Obživu si často hľadali v službách kráľa a bohatých veľmožov. Časť svojich majetkov museli kvôli finančným problémom zálohovať a predávať. Niektoré dedičné majetky prechádzali do držby iných rodov aj sobášmi, odkazmi, konfiškáciami a donáciami panovníka.

Začiatkom 16. storočia už žili v Chlebanoch a Krušovciach medzi domácimi rodmi šľachtici z Klátovej Novej Vsi, neskôr aj rod z Diviackej Novej Vsi. V priebehu 16. storočia sa objavujú medzi miestnymi zemepánmi Horvátovci z Chraštian, Beréniovci a Vizkeletyovci. Z nich sú najznámejší Beréniovci, ktorí dosiahli v službách Habsburgovcov povýšenie do barónskeho a grófskeho stavu. V 17.-19 storočí patrili k najbohatším zemepánom v regióne.
Z pôvodných rodov sa v Horných Chlebanoch najdlhšie udržali Belesovci z Krušoviec, ktorí od 17. storočia používali len maďarské formy priezviska - Koroši a prídomky „z Chlebian a Krušoviec". V Horných Chlebanoch mali svoje hlavné sídlo a majer. Koncom 18. storočia sa spomínajú medzi majiteľmi Klobušickovci. V 19. storočí mala kratšiu dobu majetky v Horných Chlebanoch rodina Šipekyovcov. V roku 1839 kúpil drobné majetkové podiely Krušovských v Chlebanoch, Krušovciach, Malých Bošanoch, Krnči a ďalších obciach gróf Imrich Zay. Ďalšie majetky v Horných a Dolných Chlebanoch a Krušovciach získal jeho syn Karol roku 1857 sobášom s grófkou Alojziou Beréniovou. V roku 1870 sa medzi miestnymi statkármi uvádzajú synovia Karola Zaya a gróf Žigmund Ziči (Zichy). Koncom 19. storočia kúpil tieto majetky obchodník Anton Murín z Námestova. Sobášom s jeho dcérou Teréziou získal veľkostatok v Horných Chlebanoch Július Finka a po ňom jeho zať Imrich Motešický, ktorý pochádzal zo starého šľachtického rodu, vetvy Diviackovcov.

CHLEBIANSKY Z CHLEBIAN (HELBÉNYI DE HELBÉNY)

Začiatkom 16. storočia sa stretávame s poslednými príslušníkmi Chlebianskovcov, ktorí pochádzali z rodu šľachticov z Branča, Lipovníka a Krušoviec. Za predka rodu sa pokladá comes Paška z Krušoviec spomínaný roku 1296. Paškov syn Gerold (Renold) začal používať prídomok „z Chlebian". Jeho synovia Ján Rúfus (zvaný Literát), Pavol a Renold získali roku 1329 v Chlebanoch ďalšie majetkové podiely výmenou so svojimi príbuznými. Spomínaní bratia sa uvádzajú aj v roku 1342 pri delení majetkov v Krušovciach, Chlebanoch, Lipovníku a Malých Dvoranoch. Ján Rúfus mal
syna Ondreja, ktorým pokračoval rod Chlebianskych. Ondrejova sestra Alžbeta sa vydala za Jána z Lipovníka (1412). Ján z Lipovníka bol synom Šalamúna Literáta a vnukom Mikuláša z Horných Chlebian (vnuka Pašku). Prímenie Literát (Litteratus) označovalo vzdelaného človeka, ktorý vedel čítať a písať. Toto prímenie mal aj Mikuláš Literát, syn Dominika z Chlebian. K posledným členom rodu patril Ladislav z Malých Chlebian, spomínaný roku 1512. Jeho príbuzenstvo v tom čase protestovalo proti udeleniu skonfiškovaných majetkov Jána Lipovníckeho šľachticom z Trho-višťa a z Klátovej Novej Vsi.
V roku 1519 Ladislav predal časť svojich majetkov Salcerovcom zo Záblatia a v roku 1523 im predal ďalšie majetky v Dolných (Malých) Chlebanoch. Ladislavova dcéra Helena sa vydala za Šimona z Baštína (inak Adamovského). Ich synovia Alexander a Martin sa spomínajú v roku 1575.
Obsah erbu Chlebianskych mohol súvisieť s erbom príbuzných rodov Končekovcov (lev držiaci meč) alebo Krušovskovcov (medveď pod košatým stromom).

KRUŠOVSKÝ Z KRUŠOVIEC A CHLEBIAN, KOROŠI

(Korossy, Kórossy de Koros et Helbény)

Donát, predok krušovsko-blesovskej línie šľachticov z Branča, Lipovníka a Krušoviec, žil v 13. storočí. Podľa jeho potomka Blesa (Belesa) táto línia krušovských šľachticov používala prímenie Beles (Bles, Belc). Početní potomkovia museli brániť rodové majetky už v roku 1426, kedy protestovali proti udeleniu časti rodových majetkov Ladislavovi Ludanickému. Osvald Beles (Bles) z Krušoviec v rokoch 1512-1517 protestoval spolu s inými príbuznými proti udeleniu rodových majetkov odňatých Jánovi Lipovníckemu (zavraždil svoju manželku) v Horných a Dolných Chlebanoch, Krušovciach, Malých Dvoranoch a Lipovníku Františkovi z Trhovišťa (z Vašardíc) a Matejovi z Klátovej Novej Vsi. Osvaldov syn Bernard (I.) sa spomína v roku 1525 v hodnosti nitrianskeho podžupana. Jeho brat Hieroným bol kráľovským pokladníkom (1510).

Erb Diviackovcov, ktorý používal aj rod Krušovský (Korossy) (autor kresby M. Kollár)

V roku 1540 zomrel Andrej Krušovský a palatín Alexius Turzo daroval roku 1542 jeho majetky v Horných Chlebanoch a ďalších obciach Jánovi Zermegovi. Štefanovi Krušovskému sa však neskôr podarilo získať tieto majetky naspäť. V roku 1560 Bernard (II.) Krušovský a jeho brat Žigmund získali od kráľa novú donáciu na časť Krušoviec a Horné Chlebany. Bernard obsadil v roku 1559 v Chlebanoch cirkevné pozemky a neplatil z nich desiatky. Žigmund bol vyberačom tridsiadku (cla) v Novom meste nad Váhom (1561). Manželkou Žigmunda bola Barbora Hrušková z Malých Jacoviec a Riadku. Žigmundovi synovia Imrich, František, Štefan a Ján a ich matka získali od kráľa Maximiliána v roku 1573 ďalšiu donáciu na majetky v Krušovciach, v Malých Jacovciach a Horných Chlebanoch. Žigmundov syn František podporoval protestantizmus. Koncom 16. storočia došlo k úpadku rodu. Bratovražedné konflikty Štefana, Františka (I.) a Jána a ich potrestanie umožnili získať časť ich majetkov novým záujemcom.
V roku 1585 získali skonfiškované majetky Štefana a Františka Belesa z Krušoviec rozhodnutím kráľovského miestodržiteľa Ján Záluský, Tomáš Vizkelety a biskup Štefan Radécius. Bratia sa odvolali. Úpadok rodu prehĺbilo zálohovanie rodových majetkov za pôžičky. František dal roku 1586 svoju kúriu do zálohu Jánovi Novoveskému (Ujfalussy) z Diviackej Novej Vsi. Františkov brat Ján zálohoval a predal svoje podiely po roku 1585 Berénimu, Novoveskému, Turzovi i Vizkeletymu. Majetky Belesovcov z Krušoviec sa snažia získať najmä Tomáš Vizkelety a Ján Novoveský.

V roku 1596 miestodržiteľ - nitriansky biskup Štefan Fejérkővy daroval Vizkeletymu zhabané majetky Štefana a Jána. Ján v roku 1598 nemovitosti predané predtým Jánovi Novoveskému a Turzovi z Betlanoviec priznal Vizkeletymu. Vizkelety povolil Krušovskovcom užívanie dvoch usadlostí vo Veľkých Chlebanoch a stal sa poručníkom dvoch sirôt - Františka a Zuzany. Rodine daroval roku 1601 1200 zlatých. Pokračovanie rodu zabezpečil len Štefanov syn František (II.), ktorý sa oženil s Alžbetou Novoveskou z Klátovej Novej Vsi a v rokoch 1638 a 1640 dal do zálohu svoje majetky v Horných a Dolných Chlebanoch podžupanovi Jurajovi Berénimu.

Beréniovci predstavovali po Vizkeletyovcoch novú hrozbu pre udržanie rodových majetkov. Fantiškov syn Štefan protestoval roku 1655 proti kráľovskej donácii pre Juraja Beréniho, ktorá sa vzťahovala aj na chlebianske majetky. Berénimu ich predal Michal Vizkelety. Štefan sa oženil s Helenou Rajčianskou. Štefanov syn Gabriel sa oženil s Klárou Géciovou (Géczy) z Hronseku a zomrel pred rokom 1717. Klára spolu so synom Františkom (III.) roku 1729 zložila fundáciu pre novú kaplnku pri kaštieli.

Horné Chlebany patrili spomínanému Františkovi aj v roku 1764. František zanechal početných potomkov z dvoch manželstiev.

Druhou manželkou Františka bola Júlia Zerdaheliová z Nitrianskej Stredy (1733-1800). Júlia, spomínaná ako vdova roku 1773, viedla súdne spory s grófom Klobušickým o pozemky v Dolných Chlebanoch. Podľa súpisu šľachty Nitrianskej stolice z roku 1781 žili v Horných Chlebanoch Júlia Zerdaheliová, vdova po Františkovi Krušovskom a synovia Anton, Florián, Juraj, Ján, Gabriel a Štefan. Dcéra Františka sa stala manželkou Ignáca Huňadyho a jej sestra Agneša ženou Gašpara Šimoniho a Júlia ženou Jána Šelméciho. Zabezpečenie početného potomstva a súdne spory asi pripravili Júliu o prostriedky, lebo v roku 1791 sa spomína ako chudobná šľachtičná odkázaná na stoličnú podporu. Júlia zomrela v Šimonovanoch (alebo v Malých Uherciach) roku 1800.

Jeden z jej synov Štefan (1803-1837) sa usadil v Trenčianskej stolici, kde žil v Beckove. Ďalší synovia Anton, Florián a Juraj sa spomínajú v Šimonovanoch.

Pokračovanie rodu zabezpečil Florián a Ján. Florián sa v roku 1793 oženil v Krušovciach s grófkou Júliou Tolvayovou. Začiatkom 19. storočia Floriánova rodina žila v Šimonovanoch, neskôr v Hájskom, kde Florián zomrel roku 1830.

Floriánove deti sa spomínajú vo Viedni, v Ostrihome, v Nitre a Bratislave. Ján (1767-1846) bol husárskym kapitánom. V sedmohradskom Sibiu sa narodil jeho syn Kamillo (1815-1893) - dôstojník a neskôr správca panstva v Gerendáši, v slovenskej oblasti pri Békešskej Čabe.

Jeho potomkovia z manželstva s Annou Návayovou žili na území Maďarska ešte v druhej polovici 20. storočia. Krušovskovcov (Korossyovcov) z Chlebian a Krušoviec dnes pripomína v Horných Chlebanoch len kaštieľ, kaplnka, socha sv. Floriána a ich krypta v krušovskom farskom kostole.
Pečate z roku 1586-1588 dokazujú, že v tomto období rod používal štít s erbom Diviackovcov - na pažiti pod košatým stromom kráča medveď, v horných rohoch štítu je mesiac a hviezda, často v opačnom poradí. Klenot tvorí z koruny vyrastajúci medveď. Podľa niektorých prameňov Krušovskovci nosili v erbe aj ruku držiacu meč, prípadne používali mladší erb príbuzných rodov Rajčianskovcov a Lipovníckovcov, ktorý zobrazuje legendu, v ktorej predok rodu zachraňuje kráľa Štefana II. pred útočiacim medveďom.

Vizkelety z Jelky a Hajnej Novej Vsi

(VlZKELETHY DE JELKA ET SZEPNTENCZUJFALU)

Vizkeletyovci pochádzajú z Bratislavskej stolice, kde žili už v 14. storočí. Tomáš Vizkelety (1564-1611) získal sobášom s Annou Očkaiovou (Ocskay) - vdovou po Jurajovi Septinskom z Hajnej Novej Vsi časť majetkov vymierajúceho rodu Septinských. Snažil sa získať aj majetky rozhádaných a schudobnelých zemanov z Krušoviec a Chlebian. V roku 1585 rozhodnutím kráľovského miestodržiteľa získal podiel z majetkov Štefana a Františka Belesa z Krušoviec, ktoré im skonfiškovali za bratovražedný konflikt. Vážne poranenia si spôsobili aj bratia Ján a Štefan. V roku 1596 zakázal Tomáš Vizkelety bratom Jánovi, Štefanovi a Františkovi disponovať ich majetkami v Krušovciach, Chlebanoch a Borovciach. Kráľovský miestodržiteľ
Erb Tomáša Vizkeletyho (autor kresby M. Kollár)

v tomto roku daroval Jánove a Štefanove majetky Vizkeletymu. Ján Krušovský zrušil svoje predchádzajúce predaje majetkov Jánovi Novoveskému (Ujfalussy) z Diviackej Novej Vsi (1597) a Turzovi (1598). Mikuláš Turzo prepustil za odstupné kúriu vo Veľkých Chlebanoch Vizkeletymu (1598). Ako právnik a vysoký štátny úradník získal Tomáš Vizkelety roku 1608 povýšenie do barónskeho stavu a kráľovskú donáciu na získané majetky. Bol kráľovským radcom a predsedom uhorskej komory. V roku 1611 bol Tomáš znova potvrdený ako držiteľ majetkov Krušovskovcov vo Veľkých a Malých Chlebanoch, v Krušovciach a Vieske. Tomášov syn Michal sa oženil s Máriou, dcérou palatína Juraja Turzu. Dosiahol hodnosť podpalatína. Krušovské a chlebianske majetky predal Jurajovi Berénimu (1641), čo potvrdila aj kráľovská donácia v roku 1655. Michalom vymrela nitrianska línia rodu po meči.

Hlavnou figúrou erbu Vizkeletyovcov je jednorožec vyrastajúci z vĺn pred tromi skalami. Jednorožec drží v pysku vetvičku a je sprevádzaný v horných rohoch štítu dvomi, niekedy jednou hviezdou. Klenot tvorí rovnaký jednorožec.

BERÉNI (BERÉNYI DE KARANCS-BERÉNY)
Erb Beréniovcov

(autor kresby M. Kollár)

Beréniovci pochádzali z Novohradskej župy, kde žili ich predkovia už v 13. storočí. Kráľ Žigmund udelil 12. marca 1431 príslušníkom tohto šľachtického rodu novú erbovú listinu (armáles), ktorého hlavnou figúrou je veverička, symbol obratnosti a prekonávania ťažkostí. Ondrej Beréni (1550) sa snažil získať nové majetky a nové rodové sídla v Ponitrí. Prvé z nich získal sobášom s Katarínou Norovskou (Onory), vdovou po Štefanovi z Lučenca a Michalovi Dvorianskom. Na vyženených majetkoch v Horných Obdokovciach a iných obciach, ktoré tvorili časť ludanického panstva však musel znášať násilnosti rodiny Gregora Babindolského (1566), ktorá sa ho snažila vyhnať. Po smrti Ondreja (okolo 1575) Babindolskí vyhnali jeho neplnoletého syna Františka a nechali mu len časť majetkov. Beréniovci sa však nevzdali cieľa vytvoriť veľké rodové panstvá v Horných Obdokovciach a Krušovciach. Poskytovaním pôžičiek schudobnelým Krušovskovcom, Končekovcom, Novoveským a Horvátov-com získavali Beréniovci v 16.-17. storočí do zálohu ich majetkové podiely a časť z nich odkúpili.

Ďalšie majetky v Krušovciach a Chlebanch získal František (t 1639) sobášom s bohatou Dorotou Novoveskou (Ujfalussy) z Klátovej Novej Vsi, vdovou po Jurajovi Šarkáňovi - kapitánovi Bojnického zámku. Okolo roku 1624 sa František presťahoval do Horných Obdokoviec a jeho syn Juraj (1601-1677) zostal dočasne v Krušovciach. Juraj získal kúpou majetkové podiely baróna Mikuláša Vizkeletyho (1641). Vtedy sa stávajú Bereniovci hlavnými zemepánmi Krušoviec a okolitých obcí. Juraj sa stal nitrianskym podžupanom a okolo roku 1655 dostal barónsky titul Zároveň dostal kráľovskú donáciu na rodové majetky. Jeho potomkovia boli povýšení za zásluhy do grófskeho stavu (1706 a 1720).
Beréniovci sa neskôr rozdelili na tri línie a v 19. storočí predajom a sobášmi prešli ich majetky na iné rody. Krušovská vetva vymrela Ladislavom roku 1871 v Ujszász. Obdokovská línia vymrela Františkom III. v roku 1888 a beckovská (trenčianska) línia Jánom roku 1946. Sestra Františka III.- Alojzia sa vydala roku 1857 za grófa Karola Zaya, ktorý tak vyženil majetky v Horných a Dolných Chlebanoch a v Krušovciach. Hlavnými sídlami rodu v Ponitrí boli väčšie kaštieľe v Horných Obdokovciach, Krušovciach, vo Veľkých Bedzanoch (zaniknutý) a v Laskári.

Šipeky z Pakšu, Šipický (Sipeky de Paks)

Priezvisko rodu je odvodené od názvu hontianskych Šipíc, kde žili predkovia rodu údajne už v 13. storočí. V Novohradskej župe žila vetva rodu - Balážovci zo Šipíc (Balás de Sipek). Prídomok rodu pochádza od tolnianskej obce Pakš. František Šipeky bol roku 1551 slúžnym v Hontianskej stolici. Tomáš získal roku 1579 nový armáles a majetky v Nitrianskej stolici. Od neho sa odvodzujú Šipekyovci žijúci v Bratislavskej, Nitrianskej a Tekovskej stolici. Z Veľkých Uheriec pochádzal Michal Šipeky (1731-1784). Jeho syn Alexander (1756-1808) sa uvádza so svojou manželkou ako zemepán v Horných Chlebanoch. Alexander sa roku 1787 oženil v Želiezovciach s Máriou Huňadyovou (Hunyady) z Malých Krštenian. Mária sa narodila v Klátovej Novej Vsi (1765-1848) a bola dcérou Ignáca Huňadyho a Františky Krušovskej (Korossy) z Krušoviec a Chlebian. Otcom Františky bol horespomínaný František (III.) Krušovský a jeho prvá manželka Rozália Okoličániová (Okolicsányi). Alexander Šipeky a jeho manželka Mária žili hlavne v Tekovskej stolici, v Nýrovciach. Správcom chlebianskych majetkov Šipekyovcov bol Alexander Utláčaj (1788-1825), ktorý bol pochovaný na starom krušovskom cintoríne. Túto funkciu pravdepodobne zastával aj jeho otec František (t 1818).
V odbornej literatúre takmer neznáma rodina Utláčajovcov (Utlácsay, Uttlacsay) mohla patriť k drobným šľachticom. Mária Utláčajová bola v roku 1818 manželkou zemana Martina Homokyho z Dolnej Krupej a Anna (1782-1847 Chyndice) bola manželkou šľachtica Michala Sluku. Ladislav Utláčaj (Utlacsay) pôsobil v roku 1784 na nitrianskom gymnáziu.


Erb Šipekyovcov (WAU)

Hlavnou figúrou erbu Šipekyovcov je gryf držiaci šabľu (niekedy stojí na pažiti alebo trojvrší). Klenot tvorili nebeské znamenia.

POZNÁMKA
Staršie pramene uvádzali takmer vždy len maďarskú podobu priezviska a prídomku šľachtických rodov. Kvôli orientácii je táto podoba uvedená v príspevku zátvorke pri slovenskej forme priezviska a prídomku. Pri niektorých členoch rodov sú uvedené roky, kedy sú doložení v písomých dokumentoch. V niektorých prípadoch kvôli prehľadnosti používame číslovanie členov rodu rovnakého mena, ktoré je uvedené v zátvorke. Súčasťou informácií o rode je aj stručný popis alebo kresba rodového erbu.
 

BIBLIOGRAFIA

Nagy, I.: Magyarország családai czímerekkel és nemzekrendi táblakkal. I. - IX., Pest 1857 -1860
Siebmacher, J. - Csergheö,G.: Wappenbuch des Adels von Ungarn, Nürnberg 1885-1892
(WAU)
Szluha, M.: Nyitra vármegye nemes családjai I. - II.diel, Budapešť 2003
Kempelen, B.: Magyar nemes családok, I.-XI. Budapest, Grill K. 1911-1932
Förster, Gy.: Koros és a Berényiek, Budapest 1927
Magyarország vármegyei és városai - Nyitra vármegye, Apollo, Budapest 1898
Lukačka, J. a kol.: Krušovce 1235-1995, Bratislava 1995
Štátny archív Nitra, Nobilitaria, súpis šľachty Nitrianskej stolice 1781
Petrovay Resko S.: Felvidéki kastélyok lexikona, Nyitrai kerület. Szlovákia, Budapest 2003

V roku 1787 sídlila v kaštieli v Horných Chlebanoch vdova Júlia Korošiová.
Gróf Zay získal kúpou majetky v H. Chlebanoch v r. 1839.

Po grófovi Zayovi boli vlastníkmi továrnik a obchodník pán Murín, ktorý majetok prenechal zaťovi Júliusovi Finkovi a po smrti pána Finku bol majiteľom jeho zať Imrich Motešický.

Rodina Motešických žila v kaštieli (na majeri) do r. 1952, kedy všetkých členov rodiny, či chceli alebo nechceli, vysťahovali so zopár kusmi nábytku na majer „MREŽA“ za obcou Jacovce.

Vzali im najprv role a potom aj strechu nad hlavou. Pán Imrich Motešický, iba koľko stihol, toľko kusov nábytku DAROVAL svojim stálym služobníkom - stálym zamestnancom v kaštieli.

Obdaroval kusmi nábytku aj svojho verného záhradníka Karola Vražbu. Okrem stojana na kvety, vitríny, kredenca, stolíc a stolíka je i písací stôl pána Motešického, pri ktorom spravoval svoje majetky a pripravoval písomnosti o stave zberu úrody z polí, u syna a nevesty panského záhradníka, Imricha a Anežky Vražbovcov a slúži im dodnes. Štýl nábytku je Biedermayer.